Starý Francúz si môjho kamaráta tak obľúbil, že keď nebolo nič na práci, dlho sa s ním zvykol rozprávať o všetkých múdrostiach sveta. Veľmi dobre vedel, že kamarát z jeho francúzskeho príhovoru nič nerozumie, ale napriek tomu mal zrejme pocit, že mu to všetko vyrozprávať musí. Kamarátovi sa to zo začiatku zdalo zvláštne, no časom si na to nielen zvykol, ale dokonca si tieto podivuhodné diskusie aj obľúbil. To, že si navzájom nerozumeli, vlastne vôbec neprekážalo v tom, aby sa navzájom nepochopili.
Ako vlastne vyzerá človek, ktorého si vážime a ktorému dokážeme načúvať? Je biely, čierny, vysoký, nízky, má úzke oči, biele, či čierne vlasy, hovorí po slovensky, francúzsky, či maďarsky, je zamestnancom, či podnikateľom, politikom, či novinárom, alebo je z Bratislavy, či Košíc? Ktoré z týchto kritérií si nastavíme a každý deň budeme vášnivo pripomínať, aby sme ani na chvíľu nezabudli, kto je ten správny a kto nie?
Vyberáme si rýchlo a bez váhania, a keď nás potom takýto "správny človek" zradí, našou prirodzenou reakciou je to, že opäť pritvrdíme výberové podmienky, aby sme s kľudným svedomím udržali náš dokonalý čierno-biely svet pri živote. Je predsa príliš zložité, aby sme posudzovali konkrétneho človeka podľa jeho slov a činov, keď je naporúdzi tak veľa ľahko dostupných očividných "dôkazov", ktoré ho robia automaticky vinným už od narodenia.
Mám známeho maďarskej národnosti, ktorý povedal, že by nikdy nechcel pôsobiť v politickej strane, ktorá má svoju existenciu postavenú na národnostnom princípe. Ja som slovenskej národnosti a tvrdím to tiež. Toto nám naši verní nepriatelia neodpustia.
