Koľko stojí sloboda, kvôli ktorej sa stojí na studených námestiach a kvôli ktorej sa na nich spievajú piesne s vážnymi a smutnými textami? Pred dvadsiatimi rokmi si ľudia naivne mysleli, že pár omrzlín a postávanie na sychravých námestiach bude dostatočným vykúpením za uskutočnenie zdanlivo jednoduchých zmien v spoločnosti. Veď stačilo iba otvoriť hranice, prestať zakazovať politicky nepohodlnú umeleckú tvorbu, vítať a chrániť rôznorodosť názorového spektra a umožniť, aby sa do čela štátu konečne dostávali naozaj šikovní a múdri ľudia bez ohľadu na kádrové posudky.
Keď človek vidí svetlo na konci dlhého tunela, zvyčajne odhadzuje z rúk veci, ktoré mu dobre poslúžili počas celého blúdenia v tmách a nebezpečných priestoroch. V eufórii z vyslobodenia tak prestane myslieť na to, že na konci tunela nemusí byť len rajská záhrada, ale aj nehostinná pustatina, na ktorej by sa mu mnohé z vecí, ktoré pri bezhlavom úteku z tunela poodhadzoval, mohli zísť.
Presne toto sa prihodilo ľuďom z Československa. Opojení čerstvo získanou slobodou ponovembrových dní zahodili za seba ako nepotrebný odpad mnoho spoločenských výdobytkov, ktoré si neoprávnene získali svoj negatívny punc vďaka desaťročiam trvajúcej deštrukčnej činnosti jednofarebnej mašinérie. Títo dobrí ľudia zabudli, že niektoré spoločenské princípy nemajú svoj pôvod v mozgoch politických špičiek totalitného zriadenia, ale sú oveľa starším a oveľa hlbším odkazom našich dávnych predkov o tom, ako sa vytvára a udržiava zdravé a prosperujúce spoločenstvo ľudí.
A tak sa stalo, že vykúpenie, ktoré museli ľudia na oltár slobody položiť, neskončilo iba nepohodlným postávaním na mrazivom asfalte. Uzimení sa síce vrátili naspäť do tepla svojich domovov, no v chladných uliciach sa medzičasom začal nepozorovane šíriť iný mráz. Nie ten mráz, ktorý možno merať teplomerom, ale ten, ktorý preniká hlboko do sŕdc ľudí a prejavuje sa závisťou, nenávisťou, chamtivosťou, ale aj frustráciou a rezignáciou.
Nadišla doba nepriateľov, ktorí číhali na každom kroku. Nepriateľom bol iný národ, ktorý dlhé roky spoluvytváral spoločný štát, nepriateľmi boli šikovní a zruční ľudia, ktorí začali si začali zarábať vlastnými rukami, nepriatelia boli tí, ktorí rozvíjali medzištátne vzťahy na východ, ale aj tí, ktorí ich rozvíjali na západ, nepriateľmi sa stali tí, ktorí neprávosti činili, ale aj tí, ktorí na neprávosti poukazovali, nenávidení začali byť tí, ktorí mali inú farbu pokožky, ale aj tí, ktorí hovorili iným jazykom alebo mali iný názor, v nemilosti sa ocitli tí, ktorí kradli a podvádzali, ale očierňovaní a podrážaní boli aj poctiví a čestní.
Zaslepení, omámení a popletení ľudia tak pri prvej možnej príležitosti povyhadzovali na smetisko nielen to zlé, čoho sa dlhé desaťročia chceli zbaviť, ale aj to dobré, vďaka čomu odjakživa fungoval každodenný bežný život. Mnoho užitočných vecí, bohužiaľ, zaniklo aj napriek tomu, že ich pôvod nebol výsostne v tzv. "socialistickom zriadení".
V minulosti mal prakticky každý čo robiť a každý, kto mohol, musel prispievať do spoločného, aby sa mu z toho spoločného mohlo v prípade núdze pomôcť. Rodičia boli priamo trestnoprávne zodpovední za konanie svojich ratolestí a aj za to, aby nezanedbávali školskú dochádzku. V nočných hodinách nemohli pobehovať vonku deti bez dospelého dozoru. Fajčenie a požívanie alkoholických nápojov maloletými a dokonca priamo v krčmách bolo absolútne neprípustné. Ku prejavom vandalizmu sa okolie nesprávalo blahosklonne. Šport pre mládež bola výdatnejšie podporovaný, čím sa okrem iného zamedzovalo vzniku patologických javov v nedospelej populácii. Učitelia boli oddávna považovaní v spoločnosti za kľúčové a vážené osoby s rešpektom a na druhej strane za osoby, na ktorých povolanie museli byť splnené príslušné charakterové kritériá. Usvedčení a prichytení zlodeji a podvodníci sa nikdy nemohli pomedzi ľudí slobodne pohybovať s posmešným úškrnom na tvári. Nebolo zvykom, aby súdne spory trvali bežne niekoľko rokov. Do nemocnice si nebolo nutné nosiť vlastný zdravotnícky materiál. Osoby pod vplyvom vysokého množstva alkoholu, ktoré narúšali verejný poriadok, boli izolované tak, aby neohrozovali ostatných.
Tieto a mnoho iných vymožeností, ktoré sa z nášho spoločenského života vytratili, sú možno pre niekoho banálne v porovnaní so získaným pocitom voľnosti a slobody, ale ich strata z bežného života obyčajného človeka postupne v spoločnosti zvyšuje pocit bezmocnosti a zlosti. Pod vplyvom takýchto negatívnych emócií sa pochopiteľne ľahko zotierajú hranice medzi potrebou uplatňovania spomínaných spoločenských princípov a na druhej strane návratom politického zriadenia, v rámci ktorého tieto princípy platili.
Preto asi nie je úplne správnou otázkou, prečo ľudia okolo nás obhajujú bývalý režim. Keby ste sa spýtali na dôvody ich postoja, vypočuli by ste si možno niektoré z argumentov spomenutých v tomto článku o dva odstavce vyššie. Zaujímavé je však to, že s podobnými argumentmi začínajú čoraz hlasnejšie vystupovať aj ľudia, ktorí si návrat predošlého politického systému určite neželajú. Opýtajme sa teda radšej sami seba, či už sme po 20-tich rokoch pripravení nezaujato zhodnotiť, čoho sme sa to v našej spoločnosti zbavili príliš unáhlene, a čoho opätovný návrat do života by konečne dokázal odseknúť povraz, ktorým sme ešte stále tak pevne pripútaní k minulosti.
