Kedysi dávno v stredoveku bola schopnosť osoby plnohodnotne sa starať o svoje záležitosti definovaná veľmi jednoducho - buď bol k tomu dotyčný zrelý alebo nezrelý. Najprv sa zrelosť stanovovala napr. u mužov ich bojaschopnosťou a neskôr bola určená vekom. V priebehu vývoja dejín táto veková hranica pohybovala medzi hodnotami 12 až 25 rokov, až kým sa v novoveku plnoletosť neustálila okolo hodnoty 18 rokov.
Novovek však definovaním tejto hranice plnoletosti otvoril nové otázky. Zrazu nebolo možné jednoznačne odlíšiť pre rôzne právne akty iba dva stavy zrelosť/nezrelosť a v praxi sa objavili špeciálne výnimky pre špeciálne prípady. Najmä z pohľadu trestného práva si ľudia uvedomili, že ponechať hranicu trestnej zodpovednosti na takejto relatívne vysokej hranici by bolo spojené s veľkým rizikom. Pred jej dosiahnutím totiž vo vývoji každého jednotlivca existuje niekoľkoročné obdobie, v ktorom už síce nie je nesvojprávnym dieťaťom, no zároveň sa jeho schopnosť páchať trestnú činnosť od dospelého človeka veľmi nelíši.
Ešte pred pár desaťročiami bol u nás tento problém vyriešený tak, že za svojich potomkov boli počas výchovného procesu trestnoprávne zodpovední ich rodičia. Po tento moment by toto riešenie ešte dávalo logiku. Náš súčasný právny systém však po jeho nedávnej významnej transformácii niektoré historicky dané právne špecifiká ponechal a iné vynechal. V našej legislatíve tak ostali artefakty, ktoré vývojom stratili svoju vnútornú logiku a konzistenciu.
Jedným z takýchto artefaktov je práve trestná zodpovednosť v kontexte plnoprávnosti. Rodičov sme zo schémy zodpovednosti za konanie svojich neplnoletých detí vynechali, ale zároveň sme zistili, že trestné činy mladistvých páchateľov by mohli ostať v novom režime nepotrestané, takže sa začal boj o znižovanie vekovej hranice trestnej zodpovednosti. Momentálne sme na Slovensku na hodnote 14 rokov a vývoj kriminality nasvedčuje, že táto hranica asi dlho nevydrží.
Na tomto filozoficky rozpoltenom systéme je najpodivuhodnejšie to, že sme si špeciálnymi riešeniami špeciálnych stiuácii vytvorili zvláštny svet, v ktorom "osoby schopné chápať nebezpečnosť svojich činov pre spoločnosť" a "osoby schopné ovládať svoje konanie" nemajú volebné právo! Je síce pravda, že aj v iných krajinách existuje tento rozpor, nič to však nedokazuje. Napríklad to, že pred 100 rokmi bol Nový Zéland jedinou krajinou na svete s volebným právom pre ženy, tiež nedokazovalo, že zvyšok sveta volebné urny odopieral ženám oprávnene.
V dávnych časoch stredoveku by táto legislatívna prešmyčka znamenala napríklad to, že bojaschopný človek vo veku od 14 do 17 rokov by bol poslaný do boja bez možnosti použitia zbrane. Jeho schopnosť ovplyvniť dianie okolo seba by bola na úrovni bezbranného dieťaťa, no zranení by sa mu dostávalo na úrovni plnohodnotného vojaka.
Ak tak veľmi bojujeme za rovnoprávnosť na všetkých frontách, zamyslime sa nad tým, prečo jednou rukou hrozíme človeku za jeho činy trestnou zodpovednosťou a druhou rukou tú istú zodpovednosť za jeho činy pošliapavame odopretím jeho volebného práva. Je veľmi jednoduché nazývať 14-ročných ľudí "deťmi", keď ide o ich volebné právo. Je ale stále také jednoduché vidieť v nich deti, keď nastupujú na výkon trestu odňatia slobody?
