Čosi neskutočné tuším v mojej duši
-to s ľútosťou ma teší, s radosťou ma mučí
a občas výkrik srdcervúci v nočnom tichu znať,
milióny červov mi chce hlavu rozožrať.
Chce sa mi kričať a chce sa mi smiať,
no spánok stále neprichodí-sen noci nehce dušu hriať....
Lež iba malé zývnutie má niečo naznačiť,
zývnutím v spánok dušu obrátiť
-v prekrásnom klame stráviť noc....
A tma nekonečnom ovinutá, čo blúdi ľudmi celé stáročia,
neprestáva vítať červov vyčítavých-nech ľudská myseľ chradne,
nech lásku ľudskú znivočia....
A ľahkosť a prázdnota- rozľahne sa hrobom tela,
to telo možno žije-no duša už umrela....
Pohltí ma ticho, ticho bezstarostné
-už nepocítim dravých nočných červov ostne,
len nekonečno-to nekonečno....trpezlivé, skvostné
nájde nový domov v mojoj prázdnej kostre.
Už iba doznieva v nočnom šume ticha
-ako útla duša v beznádeji vzlyká.
Vybrala sa cestou-dlhou cestou nikam....
....žiť život s dušou? bez duše?....nedýcham? či dýcham?
