Pokreslil som Slnko-len tak....z nudy, lebo mi práve došiel papier. Prekryl som ho celé a nechal tak, nech si nabudúce rozmyslí, či bude niekomu svietiť na cestu, ktorá nevedie nikam. Na cestu, ktorá sa končí zamrznutým úsmevom črtajúcim sa v strede betónového múru....Ďalej už ani krok! - pokiaľ nechceš umrieť na samotu, vykrvácať osamelosťou, vyvierajúcou každou žilkou tela. Je len na tebe, či to chceš zastaviť....
Na slnečných lúčoch zočil som okovy....žiarivé a nebezpečné. Trpezlivo striehnu na ďalšiu obeť....Tak čo?! Nechceš posvietiť na cestu????
Vymazal som Slnko-len tak....z pomsty, lebo mi práve došla nádej. Zrazu zmizlo celé, neostal ani kúsok....a mne to nevadí-nech si len pekne potyká s prázdnotou všetkých galaxií, nech si do sýtosti obzrie emigrantov štasteny a možno....tam kdesi ďaleko v tme si zoči-voči nekonečnu uvedomí, že svietilo nadarmo....
