Konečne mám pocit, že som na dovolenke. V aute sa preberajú chlapácke reči, filozofické témy sú dopĺňané sprosťáckymi poznámkami, z reprákov huláka Bob Dylan – jednoducho dokonalá pohoda. Je naozaj ťažko o tom písať, to proste treba zažiť. Aby som však bol úprimný, nič svetoborné na Route 66 neuvidíte. Je to skôr o „feelingu“, že sedíte v aute s ľuďmi, s ktorými si máte čo povedať, s ktorými sa cítite dobre a na ktorých sa môžete spoľahnúť. Pumpa strieda ďalšiu pumpu, krajina sa mení iba veľmi pomaly.
Miestni sú hrdí na veci, ktoré Vám môžu pripadať ako úplne kraviny, ale oni v tom vidia kus histórie, svoj životný príbeh. Starý Joe z benzínky je vám schopný rozprávať minulosť asi 5 metrového mosta na konci dediny aj 15 minút, a vám nezostáva nič iné, iba sa tváriť, že je to strašne zaujímavé. Nechceme predsa robiť hanbu, keď už sme v tej Únii.
Jack nám ochotne zapózoval pri svojej uniforme, v ktorej kedysi válčil vo WWII.
Američania vo vnútrozemí sú veľmi priateľskí, až to niekedy lezie na nervy. Keď ma vidia behať s foťákom, vytrubujú a mávajú ako o dušu. Pravdepodobne sme pre nich celkom exotickí. Keď sa dáme s niekým do reči, ihneď ako zachytia náš európsky prízvuk, nasleduje automaticky otázka: „Where are you from guys?“. Zo začiatku sme s naivne odpovedali, že sme zo Slovenska - načo nasledovalo chápavé prikyvovanie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani soška sv. Antonka, keď mu hodíte pár drobných. Potom dotyčný zopakoval „Slovakia“ s asi takou intonáciou v hlase, ako keby chcel povedať: „Čo tu krucinál robia chlapci spod malebných Tatier, z krajiny srdca Európy a tak ďaleko v USA?
Potom sme pochopili, že tým chápavým prikyvovaním iba zakrývali svoje rozpaky, pretože o tejto gubernii v živote nepočuli. Zabil to nakoniec jeden starší pán hláškou: „Yeah, Jugoslovakia, I know that place... I’ve spent in Dubrovnik few days many years ago“. Odvtedy sme sa museli uspokojiť s lakonickou odpoveďou, že sme z Európy, o ktorej už väčšina z nich niečo počula.
Príjazd do Texasu naznačuje, že tu žijú ostrí hoši.
Mimochodom, som z tých Američanov celý nesvoj. Po dlhom čase sa ma na cestách nikto nesnaží obtiahnuť, výdavok si nemusím prepočítavať, nemusím zjednávať ceny, pretože keď je už raz cena daná, tak je proste daná. Moja pozornosť začína poľavovať, cesta je však ešte dlhá, som zvedavý, či ma predsa len niečím neprekvapia.
Ako poznám našich "expertov" na štátne zakázky, tí by dokázali postaviť aj tu dialnicu na pilieroch a možno aj nejaký tunel by sa našiel...
Čo sa ubytovania týka, vyskúšali sme niekoľko typov motelov, ale nakoniec zostávame verní značke Super 8. Využívame izbu pre 4 osoby, 2 postele Queen’s size, čo vychádza najlacnejšie. Keďže vo svojej orientácií máme všetci jasno, žiadne laškovanie na izbe nehrozí a za 20 dolárov na noc plus raňajky na osobu nie je naozaj čo riešiť. Robo Kaliňák asi takto nebýval, keď absolvoval podobnú trasu, ale my sme chlapci veľmi skromní a vystačíme si aj s dvomi posteľami a internetom. Skvelo sa nám osvedčili aj kupóny, ktoré mi odporučil niekto v diskusii, stačí navštíviť Visitors centre v každom štáte a vybrať si hotel, aký vám vyhovuje.
V Novom Mexiku už padáme na hubu, máme za sebou vyše 4000 km, fotím už iba zo zotrvačnosti. Našťastie vchádzame do Arizony, ktorá mi jednoducho vyrazila dych. Ale o tom až zajtra.
It winds from Chicago to L.A.,
More than two thousands miles all the way.
Get your kicks on Route Sixty-six!
