Nebudem sinamýšľať, že to bolo kvôli mojim niekoľkoročným sťažnostiam, že keď autobuszastaví, dym mi ide rovno do okna. Možno si spomeniete: prosila som, aby ste juposunuli bližšie ku križovatke, kde je dom nebohej tety Totenhosenhauerovej,v ktorom už ale nebýva, keďže je mŕtva, a tak by jej ten dym nevadil.Teda v dome, nie v truhle. Aj keď ona sa dala rozsypať v popolepo poli. Teda ako svoj popol. Ale nie pri dome, takže by jej to určitenevadilo. Pri tom dome bližšie ku križovatke. O to som Vás vždyckyprosila. A Vy ste mi zakaždým takým pekným písmom napísali, že mojažiadosť je v štádiu riešenia. No ja moc futbal nemám rada, takže naštádium nechodím, ale Vy asi áno, keď ste ju tam chodili riešiť. Ale naozajďakujem, teraz som ešte spokojnejšia, než som si myslela, že budem, lebo ste juneposunuli ku križovatke pri dome nebohej tety Totenhosenhauerovej, nech je jejzem ľahká, ale až ku kostolu, čo je výborné, lebo teraz už autobus okolo môjhobaráku nechodí vôbec, takže do okna mi nejde dym. Vlastne ide, ale už lenz gumárne na konci ulice, ale za to už Vy nemôžete. Im som už tiež poslalaniekoľko sťažností, ale oni mi nenapísali tak pekne, ako Vy.
No ale keď užVám píšem tento ďakovný list, chcem sa Vám ešte poďakovať, že máte stále tieisté autobusy, ktorými chodím už dvadsať rokov a som na ne zvyknutá.V nedelnej linke už mám dokonca vysedené sedadlo, takže sa v ňomcítim, ako vo svojom. Viete, niekedy pred rokom som bola raz ajv Petržalke, tam, čo teraz postavili tú veľkú sklenenú búdu.A predstavte si, že oni tam majú nejaké iné autobusy, na ktoré teda absolútnezvyknutá nie som. Asi sa nestarali o tie staré tak dobre, ako Vy, že sa impokazili a museli kúpiť tieto. A to vám poviem, ja kvôli nim napíšemnejakú sťažnosť! Oni tie ich autobusy vôbec nie sú počuť, keď idú okolo! Skoroma jeden zrazil, keby som sa neobzrela aj na druhú stranu cesty! Ale chvalabohuišiel dosť pomaly, tak som stihla uskočiť. No vravím, nie ako tie Vaše. Keď ideVáš autobus, tak už v kuchyni počujem, že mi treba vyjsť na zastávku, žeuž ide. Teda teraz už nepočujem, niežeby som bola bývala ochluchla, ale užnechodí okolo môjho baráku. Za to sa Vám chcem tiež poďakovať, lebo doktor mikázal prejsť denne aspoň jeden kilometer a ja som sa nevedela nijakodonútiť, ale teraz to mám vďaka posunutej zastávke hneď dvakrát! Ja sa možnopráve vďaka Vám dožijem vysokého veku!
A aby somnezabudla – chcem Vám ešte napísať – ale to len tak na okraj – že veľmi lúbimtie spoje okolo obeda. Ja Vám tam stretnem toľko ľudí, že by ste asi neverili.Teda Vy by ste asi aj verili, ale keď som vnučke rozprávala, koľko násv tom autobuse chodí, tak mi nechcela veriť, vraj že to ani nie je možné,teda ak si tí ľudia nešlapú po hlavách. Neviem, čo sa jej nezdá, veď tohomiesta je dosť. Aj keď je pravda, že občas mi chvíľku trvá, kým si sadnem, lebotá dnešná mládež už vôbec nie je taká, ako za mojich čias. Mňa moja mamavychovala k slušnosti. Nie ako títo, čo niekedy ani nevstanú, keď mauvidia. Ale zase stačí ich trochu šťuchnúť barlou pod rebrami a oni užpochopia. No a keď už sedím, môžem sa vďaka Vám porozprávať so všetkýmitými milými ľuďmi, čo chodia v autobuse.
Toto by somrada vedela, ako sa Vám podarilo zariadiť, že všetci tí vagabundi chodiaauťákmi. Teda myslím tých násilníkov, čo nemajú vlasy, alebo ich majú všelijakéčudné. Občas síce nastúpi nejaký ožratý cigán, ale som svedkom, ako ho šoférhrdinsky vlastnoručne vyhodil, keď ho už o to ostatní cestujúci sedemzastávok prosili. Raz síce takto vyhodil aj jednu mamičku z kočíkom, aleto sa určite pomýlil. Viete, on ten náš šofér už trochu horšie vidí, takže ajcez tie jamy nejaké prejde, občas aj nezastaví, ak ho zrovna niekto neokríkne,ale ja ho mám rada, lebo počúva moje obľúbené rádio a má ho pustené dosťnahlas, takže keď stojíme v nejakej dlhšej zápche, môžem ho počúvaťs ním, a dokonca aj keď sedím na druhej strane autobusu.
Za toto všetkoa aj za to, na čo som si práve nespomenula, lebo odkedy mi pricviklo hlavuvo dverách električky, už trochu zabúdam, za toto všetko Vám chcem srdečnepoďakovať.
S pozdravom
MargitaKováčová
P.S.: Keď bolamoja vnučka s rodinou na návšteve, navrhla niekoľko milých sloganov, ktoréby som Vám rada zreferovala. Viete, ona robí čosi v reklame, takže tomurozumie. Jeden bol, že Smells of MHD, čomu som nerozumela, ale jej manžela topobavilo, takže to bolo asi milé. A potom ešte dve – „MHD ľudí zbližuje“a „s MHD máte k sebe naozaj blízko“. Mne sa to velice lúbi, taksom Vám to chcela takto navrhnúť, ako priateľské gesto, keď ste vy mne vyhovelivo veci posunutia zastávky.
