Do rána

Vzduchom prediera sa napäté svetlo,víta tvár omladenú nového dňa,prestal žiť navždy pre mňa,nenájdeš v ňom silu bukového pňa.Oporne držala sa jeho náručia,nikdy sa v tej hlbokej hore nebála,nikdy tam tak sama nestála,nikdy slzami nerosila horské úbočia,nikdy netušila, ako city útočia.Vysnívaná hora mizne,ráno pádne, mrazivé,budí sa len v panike,strachu, že nikdy neunikne.Vždy na tej istej zelenej lúke,dosníva ako s ním celá stuhne,každú noc jej do sveta vtrhne,neplatí žiadne vstupné.Obetované chradne bez príjemcu srdce,roztrhané nežne už len na franforce,zbieram ho po nociach v snoch,nenávidím milovať za dvoch.