Na tmavej hviezde

Rozžiarilo posledné spálené rany,rozkrvácalo zarmútené končatiny,v hlave našlo prázdne diery.Posledné zvyšky po smrteľnom projektile,zapichli sa mi blízko živných tepien priamo v tyle.Pohladená sadzami toho výbušného vetra,posledná túžba mi na perách kvitla,vysloviť ju by však bola zrada.V kameň som vtedy celá skrehla.Pod ťarchou klesla mi brada,poslednýkrát som videla, čo mávala som tak rada.Každá bdením prežitá noc,dnes otvára naspäť jatrené rany,núti žiť v spytovaní hriechov a obetí,keď už jasne vidím, že svetlo v diaľke nesvieti.Zhasla ho jediná túžba,zabitá jednoduchým želaním:Nikdy viac sa nevrátim. Nenaletím klamstvu,verná posmrtnému panstvu,zničím poslednú nehu,nech prejdem k druhému brehu,spálim lanové mosty, pokiaľ ešte v štipke kosti,cítim zárodok radosti.