Po postupnom vyraďovaní športov, ktoré pre mňa vzhľadom k môjmu športovému antitalentu neznamenali veľké riziko zranenia (viem, o čom hovorím, pri futbale som si odlomila zo zuba, narazila ruku a zošúchala stehno, to všetko pri jednej útočnej akcii)zotrvala som pri tenise. Tenisovú raketu a loptičky som mala nachystane pri dverách od včera, kurt bol zarezervovaný dopredu, aby som si to náhodou nerozmyslela. Priznam sa, že ráno ma celkom potešilo zamračené počasie a tajne som očakávala prívalove dažde, ktoré však, ako naschvál neprišli. Hodina H sa isto blížila a mne bolo jasné, že stretnutiu tenisovej rakety v mojej ruke a loptičky vo vzduch sa nevyhnem. Na kurt som prichádzala s rešpektom, no hlavne s neustálym otáčaním hlavy doprava a doľava, len aby som nevidela nejakého známeho. Chvalabohu vzduch bol čistý, pršať stále nezačínalo, úniková cesta nebola. V duchu som si predstavovala, ako trávim nedeľňajšie poobedie na pohotovosti s vytknutým členkom, rozbitým kolenom alebo nejakou inou prírodnou katastrofou. Prvé údery boli tak pol na pol, polovica do loptičky, polovica do vzduchu. Keď sa mi podarilo trafiť do loptičky, okolité pletivo nebolo dostatočne vysoké, aby som ho úspešne neprekonala. Po desiatich minútach som zistila, že ani moja kondička na tom nie je dobre, tak som si vyžiadala čas na oddych, radšej som si však nesadala, lebo som sa bála, že sa už nepostavím. Hodina vyhradená na moje prvé zoznámenie sa s týmto, ináč veľmi pekným športom, nie však v mojom podaní, pomaličky uplynula a ja som mala nesmierne dobrý pocit sama zo seba. Nie z môjho výkonu, ale že som to všetko prežila v zdraví a duševnej pohode a hlavne som svojimi nekotrolovanými údermi nikomu neublížila. Priznám sa, že nedeľňajší obed mi nesmierne chutil a tenisovú raketu som nehodila do kúta. Iba som ju opatrne oprela o stenu. Pre istotu, keby ma opäť chytila športovacia nálada. Veď človek nikdy nevie...
