Ekerenyo je malé mestečko v západnej častiKene – Nyamira. Majú tam jednu ambulanciu, policajnú stanicu a popri ceste ajmalé stánky z vetiev a dosiek, kde ženy predávajú ovocie, zeleninu a sliepky.
Teraz tam majú už aj epidémiu chorôb, koncentráciu strachu, smútku, hladu,smädu a zúfalých ľudí bez domova. Počas občianskej vojny, ktorá vypuklanásledkom volieb kenského prezidenta v decembri 2007, sa Ekerenyo zmenilo zpokojnej malej dedinky na utečenecký tábor.
Hneď, ako sme odbočili na bahnitú cestupozdĺž stanov, zbiehali sa húfy detí aj dospelých okolo auta. V jednej chvílisme mali problém pokračovať, ak sme nechceli, aby k týfusu a malárii pribudliešte aj zranenia z autonehody.
Ak trpíte komplexom menejcennosti, odporúčam návštevu takého tábora. Snáď stovkadetí sa okolo Vás zhrčí ako okolo hollywoodskej celebrity. Dospelí sa budúpredbiehať, aby vám mohli podať ruky a zakričať:
„Habari mzungu, biamono – Ako sa máš, beloch, ahoj!“
Akurát, že títo vaši noví„fanúšikovia“ nekráčajú po červenom koberci, ale ťapkajú bosými nohami vkalužiach blata, prachu, dažďovej vody a špiny.
Šéf tábora a policajnej stanice v jednom nás ochotne privítal. V tábore žijetakmer 2000 žien a detí. Hoci sme tušili, akú odpoveď dostaneme na otázku, kdesú muži, zamrazilo nás.
„Väčšinu pozabíjali.“
Dozvedeli sme sa, že tu vyčíňajúzdravotné problémy. Od malárie, ktorú si utečenci priniesli so sebou, cezhnačkové ochorenia, dyzentérie, týfus, choleru, tuberkulózu, zápaly pľúc… .atak by sme mohli pokračovať skoro, ako keby sme si listovali v príručkenajčastejších afrických chorôb. Aby toho nebolo málo, choroby sa pridávajú jedna k druhej ako v darčekovombalení.
Jednej pani sme diagnostikovali maláriu, týfus a AIDS. Skutočnevražedná kombinácia…
Policajt vymenovával ďalšie a ďalšieproblémy, s ktorými sa denne stretávajú.
Občas im pomáha keňský Červený kríž a organizácia Merlin, no ľudia sú stálehladní, chorí, nemajú ošatenie, ba ani topánky.
Hovorí so zvláštnou naliehavosťou. S dúfaním, že čím viac toho zo seba vychŕli,tým ochotnejšie a rýchlejšie budeme schopní pomôcť. Veď predsa dobre vie, akézázraky robí v ich kraji projekt ADRY ČR.
Bodaj by to ozaj bolo také jednoduché….
Rozhovor skončil, ideme sa presvedčiť navlastné oči.
Kiež by sme to radšej neboli chceli vidieť….
V tej jedinej ambulancii, ktorú majú, pracuje len sestra. 2000 chorých ľudíošetruje jediná sestra bez lekára.
Prechádzame rozbahnenými uličkami pomedzi stany. Ľudia nás vítajú, chcú, abysme navštívili ich „nový domov“. Ukazujú nám hromádky šiat, ktoré stihlizachrániť z horiacich domov.
Jedna pani hrdo zviera v ruke svoj mobil – jedinú vec, ktorá jej zostala.
V stanoch s rozmermi 2 x 3 metre spia na zemi celé rodiny. Nemajú madrace. Anideky na prikrytie. Od premočenej zeme ich delí len nepremokavá tenká látka. Vročnom období, kedy večerné teploty klesajú pod 16 °C.
Ženy varia v ohraničenýchpriestoroch z natiahnutej plachty. Tam majú z kameňov poskladané ohnisko shrncom, v ktorom občas bublajú kukuričné zrná alebo kukuričný šrot.
Porušilisme základné pravidlo hygieny. Ochutnali sme od jednej ženy práve tento šrot.
Od starej ženy, v roztrhanom odeve, bosej, stojacej v bahne, ponúkajúcej Vám ztej trošky jedla, ktoré má. Vďačnej, že ste sa pri nej zastavili, pozdravili apodali ruku.
Týmto ľuďom nemusíte nič dať. Oni snáď aninečakajú pomoc, dokonca ani nemusíte poznať ich jazyk. Postačí Vám tánajobyčajnejšia ľudská reč - úprimný záujem a porozumenie.
V jednom stane nám ukazovali 4 mentálnepostihnuté deti. Asi desaťroťný chlapec bol za nohu priviazaný k tyčke stanu.Len sa nemotorne prevracal na igelitovej podlahe a vydával nezrozumiteľnézvuky. Vedľa sa kolísalo mladé dievča, o kúsok ďalej sa prevaľoval zo strany nastranu štvorročný chlapček. Celý priestor bol presýtený zápachom exkrementu.
Pri spiatočnej ceste sme natrafili vonku zabudovou ambulancie na ženu, polozvlečenú, pohupovala sa sem a tam. Počasnepokojov ju prepadla v dome skupina mladíkov. Dom zapálili, ju ešte stihliniekoľkokrát brutálne znásilniť. Zachránila sa na poslednú chvíľu len s vecami,čo mala na sebe.
Odvtedy neprehovorila ani pol slova. Len sa díva kamsi dodiaľky skrz Vás neprítomným pohľadom.
.......................................................................
V nedeľu sme sa do tábora vrátili, tentokrátaj s Elizabeth a 3 chlapcami, ktorí nám občas vypomáhajú v záhrade. Zušetrených diét sme nakúpili 8 krabíc sušeniek po 300 kusov, 1200 bonbónov aniekoľko stoviek banánov od pouličných predajcov.
Už z diaľky sme počuli ten krik:
„ Mzungu, welcome!“
Deti pribiehali na okraj cesty a v húfoch bežali pozdĺž auta i za ním. A potomspievali.
Zažili ste už ten pocit, kedy Vám od rozpakov zvieralo srdce?
Začali sme rozdávať jedlo. S pomocou niekoľko miestnych sa nám chvíľu dariloudržať dav pod kontrolou, ale bol to len chabý pokus udržať rozvášnených levovv klietke. Jiřinku natlačil dav na auto a zamedzil jej únikovú cestu. Ďalšírozdávajúci našiel únikovú cestu na hromade kamenia, kam vyliezol a pridelovaljedlo k prosebne natiahnutým rukám z výšky. Iný z pomocníkov sa podarilo vziaťnohy na plecia v poslednej chvíli, keď vyhodil zvyšok bonbónov do výšky. Oposledné kúsky sa strhla doslova bitka.
Ťažko uveriť, že by mohla nastať ešte emotívnejšia situácia. A predsa. Keď smesa chceli pobrať späť do Itiba, ďakovanie a podávanie rúk nemalo konca kraja.Deti spievali, bozkávali nám ruky, dávali nám svoje hračky na pamiatku. Zúfaloprosili, aby sme prišli znova.
Niekto by mal do slovníka pripísať nové slovné spojenie „africká vďačnosť.“
Tento pojem je totiž diametrálne odlišný od svojho európskeho ekvivalentu.
Dovliekli sme sa domov a zaľahli.
Boli sme otrasení všetci do jedného.
............................................................................
Človek mieni, Pán Boh mení. Aleš Bárta, členADRY ČR, sa do Kene vrátil skontrolovať projekt zdravotníckeho centra v Itibe,ktorého je manažérom. Namiesto toho teraz organizuje záchrannú akciu preutečencov v Ekerenyu. Pôvodný projekt nijako neutrpí, akurát on bude mať menejčasu na spánok. Ale nesťažuje sa. Pretože presne o to ide, pomôcť čonajväčšiemu počtu ľudí.
Riaditeľ ADRY ponúkol podporu vo formeokamžitej potravinovej pomoci 70 000 Kč.
V prepočte 280 000 keňských šilingov. Čo je už slušná kopa peňazí, ak siuvedomíme, že 1 chleba, ktorý zasýti celú rodinu, stojí 20 šilingov.
Obyčajných 6 Kč.
My, medici, s ktorými je Aleš v kontakte, smepre zmenu ponúkli všetky naše sily, zápal pre vec a ochotu robiť počasskúškového obdobia všetko možné okrem učenia.
A tak organizujeme zbierku.
Zatiaľ nemáme nič. Okrem čísla účtu, na ktoré je možné posielať peniaze, tohotoinformatívneho blogu a pár nadšencov, ktorí nás v našej snahe podporujú.
Pre úplný začiatok stačí aj to.
Verím len, že sa nám to podarí spoločnedotiahnuť do úspešného konca.
Súvisiace články:
