V jednom z bytových domov v Košiciach vlastní mesto byt, ktorý dlhodobo prenajímalo jednej rodine za symbolické nájomné. Také, ktoré ani zďaleka nezodpovedá trhovým cenám v danej lokalite. Samozrejme, výšku nájomného v mestských bytoch určujú osobitné predpisy. Problém však nie je v nízkom nájomnom. Problém je v tom, čo sa z bytu postupne stalo.
Rodina, ktorá byt užívala, už dávno nespĺňa predstavu sociálne odkázaných nájomcov. Deti vyrástli, staršia pani, ktorá v byte bývala so svojou dcérou, synom a vnukom, zomrela. Dcéra žije dlhodobo v zahraničí a v byte nebýva. Syn a vnuk sú recidivisti, ktorí sa opakovane pohybujú medzi slobodou a výkonom trestu za rôznu trestnú činnosť.
Mestský byt je miestom, kde sa pravidelne stretávajú problémové osoby. V byte a aj v spoločných priestoroch sa užívajú drogy. K poškodzovaniu majetku, drobným krádežiam a narúšaniu bezpečnosti ostatných vlastníkov bytov dochádza roky. Počas uplynulých veľkonočných sviatkov v byte dokonca horelo, ale osoby v byte odmietli sprístupniť byt. Situácia zašla až tak ďaleko, že obyvatelia domu si na vlastné náklady zabezpečili kamerový systém na každom poschodí. Nie preto, že by túžili po sledovaní susedov, ale preto, aby mali aspoň minimálny pocit bezpečia a niečo, čo odradí od protiprávneho konania.
Nájomcovia neplatia nájomné už celé roky. Dlh k 19. máju 2026 presiahol 10-tisíc eur.
Na základe opakovaných sťažností obyvateľov a neplatenia nájomného mesto Košice nájomnú zmluvu v roku 2023 vypovedalo. Mohlo by sa zdať, že vec smeruje k logickému riešeniu. Lenže práve tu sa začína skutočný paradox celého príbehu.
Bývalé nájomníčky sa obrátili na Centrum právnej pomoci – štátnu inštitúciu financovanú z verejných zdrojov, ktorej úlohou je zabezpečiť právnu pomoc ľuďom, ktorí si advokáta nemôžu dovoliť. Myšlienka je dobrá a dôležitá. No v tomto prípade vzniká otázka, či systém ešte stále plní svoj pôvodný účel.
Štát tak dnes financuje právny spor proti mestu Košice v prospech neplatičov. Inými slovami – o verejné peniaze prichádzame dvakrát. Prvýkrát tak, že štát nedokáže vypratať byt, v ktorom bývajú neplatiči. Druhýkrát tak, že štát vynakladá ďalšie finančné prostriedky, aby protiprávne užívanie bytu neplatičmi predĺžoval.
Absurdnosť celej situácie ešte zvýrazňuje fakt, že jediná osoba, ktorá zostala aktívnou žalobkyňou, žije a pracuje v zahraničí. Byt v Košiciach teda objektívne nepotrebuje na zabezpečenie bývania a zároveň má vlastný príjem na úhradu právnych služieb, ktoré hradí v právnom spore štát = my všetci.
Spor je už viac ako sedem mesiacov na Krajskom súde v Košiciach. Medzitým však obyvatelia bytového domu zostávajú bezmocní. Nie sú účastníkmi konania, nemajú právo na informácie zo súdu ani možnosť aktívne vstupovať do procesu, hoci dôsledky celej situácie znášajú každý deň oni.
Paradoxne, problémoví nájomcovia majú vďaka inštitútu chráneného nájmu silnejšie postavenie než samotní obyvatelia domu či mesto ako vlastník bytu.
Ešte viac je zarážajúci prístup niektorých zamestnancov mesta Košice. Ako poslanec sa tomuto prípadu venujem od roku 2024. Ako právnik rozumiem tomu, že právne procesy trvajú a že sudcovia nemajú pevné zákonné lehoty na vydanie rozhodnutí. Čomu však nerozumiem, je opakované odmietanie poskytovať základné informácie o nakladaní s mestským majetkom.
Namiesto vecnej komunikácie prichádzajú odkazy na ochranu osobných údajov či odporúčania, aby si poslanec podal infožiadosť. Pritom práve kontrola hospodárenia s majetkom mesta patrí medzi základné úlohy poslancov, ktorých si občania volia v demokratických voľbách.
Ako tento príbeh skončí, dnes nevie nikto. Možno s dobrým koncom. Možno tragédiou. Isté je len jedno – systém, ktorý má chrániť slušných ľudí, dnes častokrát chráni tých, ktorí jeho pravidlá dlhodobo zneužívajú. A úradníci? Tí namiesto spôsobu hľadajú dôvody ako sa vyhnúť práci navyše.
