Aj mňa táto tradícia zaviala na pár dní domov. Tiež si chcem v tichosti a pokoji v kruhu najbližších zaspomínať na tých, ktorí už s nami byť nemôžu. Dnes už ale, na rozdiel od rokov minulých viem, že môžem aj ja bez obáv zomrieť. Virtuálny cintorín sa totiž postará o to, aby sa na mňa nikdy nezabudlo.
Pri vyslovení spojenia slov „virtuálny“ a „cintorín“ mi až behá mráz po chrbte. Virtuálne môže byť čokoľvek. Aj je. Ale prečo sú už aj cintoríny virtuálne? Akú konkrétnu funkciu spĺňajú? Fakt, že na takomto mieste je možné zapáliť svojmu blížnemu virtuálnu sviečku či položiť mu na hrob virtuálnu kyticu, to je až morbídna predstava. Mala by ma upokojovať myšlienka, že predsa takýmto spôsobom môžem z tohoto sveta bez zábran odísť a vždy sa nájde niekto, kto nebude príliš lenivý a jednu takúto kytičku mi na hrob položí.Veď ho to predsa nebude stáť veľa námahy. Zo trikrát klikne myšou.
Primárnou úlohou virtuálnych cintorínov je zrejme podávať presné informácie o jednotlivých hroboch a ich situovaní na danom cintoríne. Napriek tomu sa vytvára priestor pre isté pochybnosti. V poniektorých skeptikoch sa môže zrodiť hrôzostrašná nihilistická predstava o budúcnosti. Nechcem sa totiž „dožiť“ časov, keď miesto skutočnej fyzickej návštevy môjho hrobu, mi moji pozostalí nechajú jednoducho odkaz na internete. Ja totiž radšej precestujem celú republiku nalepená šesť hodín na okne v uličke hrkotajúceho, preplneného vlaku a ponadávam si so sakrastickým humorom na tie naše zlaté ŽSR. Ale bude mi to stáť za to, že večer za tmy zapálim na hrobe milovaným ten plamienok znamenajúci nádej.
