Keby nacisti vášmu dobrému kamarátovi doriadili tvár tak, že veľkonočné sviatky strávi v nemocnici a ďalších 6 týždňov sa bude liečiť z následkov. Stalo sa to na Zelený štvrtok, keď väčšina kresťanov spomína na ukrižovanie Krista. V tichosti domácností. Netušiac, čo sa deje v uliciach. Áno, to sú paradoxy života.
Naštvala by vás tá bezmocnosť. Že sa to ešte dnes, v tento teplý, jarný večer alebo v hociktorý iný, hoci aj upršaný, septembrový, a vôbec to ani nemusí byť večer, môže pokojne stať vám. To je bezmocnosť.
Sedím na zastávke, čakám na autobus do nemocnice. Rozmýšľam. Bude niekomu vadiť môj výzor? Pretože o nič viac neide.
Počujem v hlave hlas jedného známeho, ktorý na margo útoku povedal: „Chlapec mal šťastie. Mohol byť ďalší Daniel Tupý.“
Príliš tragikomická, až ironická útecha. Zmocňuje sa ma ešte väčšia bezmocnosť. Aj keby bol ďalším Danielom Tupým, čo by sa zmenilo? Opäť by sa nejaký ďalší Kaliňák postavil pred novinárov s pripraveným prejavom o tom, že takéto útoky sa NESMÚ opakovať, že sa s tým MUSÍ niečo robiť. Kým si to ale neuvedomia samotní útočníci, všetky ostatné kroky sú len pochabé kvapky v mori.
Minule prišli iní kamaráti na návštevu do Bratislavy. Šli sme sa pozrieť na pomník Daniela Tupého do Sadu Janka Kráľa. Večer. O pár minút sme už utekali pred podguráženými sympaťákmi. Ach, tie paradoxy! Mali sme väčšie šťastie. Odniesol si to len škrabanec na kamarátovej tvári.
A čo by sa ešte dialo, keby Gabi vo štvrtok neodišiel „len“ s rozmlátenou sánkou? Tiež by sme v meste mali svoj pomník s vranami. Možno by nejaká známa kapela zložila skladbu na jeho pamiatku. Organizovali by sa výročné koncerty ako pripomienka skutočnosti, že polícia stále pátra po vrahoch. Svet by mal proste ďalšieho Daniela. Vlastne mi ho aj trochu pripomína. Aj on má dlhšie vlasy a gitaru na chrbte. Asi sú takéto typy obzvlášť nebezpečné.
