Keď som sa aj s pangharčaťom zjavila vo dverách, mama zvýskla“ Ná do nás to došou pozreť! Zuzankaaaaa! Ho-ho-hooooo!“ Nebol to afekt – to ona tak zvykne ujúkať, keď sa ozaj poteší/naplaší/alebo po štamperlíku. Z troch možností platili tentoraz všetky, lebo som našich načapala sediac za kuchynským stolom nad fľašou Trenčianskej brandy aj so (vraj náhodne na ulici odchytenou) susedou. Povedala som im, že by sa mohli aspoň tváriť, že im chýbame a nie takto očividne oslavovať náš odchod, na čo sa všetci traja starúši svorne rozchichotali tak intenzívne, že suseda sa rýchlo odporúčala, lebo aj Tena lady má svoje rezervy.
Deda náš príchod rozveselil tak, že rovno smelo nalial ďalšiu rundu a zvestoval mojím smerom, že zajac Lidka už zase žere. Dosť ma to prekvapilo, (nie že Lidka žere, ale že prehovoril so mnou) lebo sa vzájomne ignorujeme od jari (nie s Lidkou - s dedom), keď som mu vykričala, že keď mieni chľastať a bude na babku mrchavý, otec-neotec, veru na neho buď zavolám žandárov, alebo pôjde do Zálužia ( miestny blázniniec).
Povedala som, že je fakt dobre, že ten úbohý zajac zase žere, lebo onedlho by hrozilo, že schudne na bežnú prevádzkovú zajačiu hmotnosť a to by asi nebolo kóšer. To zase prekvapilo deda a potom vysvitlo, že to nehovoril na mňa, ale na panghartča, a ja som si jeho krížom škúliaci pohľad zle vysvetlila (burčáková sezóna v plnom prúde).
Babka, aby to zahovorila, mi úslužne – ako pravej návšteve, uvarila kávu a ponúkla kapustnicu. Kým mi rozprávala, ako sa konečne dobre vy.... prázdnila (so všetkými podrobnosťami) a vychvaľovala kapustnú vodu sťaby prírodné laxatívum až do neba, zvonku som počula, že panghartča dedovi opisuje, ako sa každý rok ovce zvliekajú z kože. Ako sa všetky váľajú sa po tráve a šúchajú okolo salaša, a jedna po druhej sa z tých koží zvlečú ako hady a bača tie kožky potom krásne vyperie, vyčešie a na slniečku vysuší a predáva. A takú kožu ona teraz veru v novej izbičke má – zo zvlečenej ŽIVEJ ovečky – zo žiadnej mŕtvej!
Vykukla som von (no dobre, ušla som, lebo laxatívum malo aj iné sprievodné znaky útočiace na čuchový orgán): sedeli na lavičke – malá, rozkladajúc rukami, ústa nezavrúc a dedo prikyvujúci, bez výhrad chápajúci... podriemkavajúci...
Tak som si pomyslela - do prdele môžu ísť všetky sídliská aj s ich panelákmi!
