Nohy ma pod hrubou vrstvou elastického obväzu začínajú svrbieť, no zatiaľ, kým nechodím normálne, mi zakázali dať si ho dolu. Majú ich tu ostatne skoro všetci – deň pred, a dva-tri dni po operácii. Dôsledkom toho sa dieťa pri návšteve pýta, prečo po chodbách chodia samí zombíci. Sú jej objasnené súvislosti s kŕčovými žilami, na čo dáva logickú otázku: „Prečo teda nemáte všetci poviazané krky, ale nohy, keď máte kŕčové žily?!“ Odpovedať jej nevieme, rovnako ako na otázku, prečo nemusia mať návleky na nohách okrem návštev aj pacienti – či snáď tí si už na oddelení nohy zašpiniť môžu?! Ako celkom závažný problém sa v nasledujúcich dňoch ukáže byť fakt, že o kúpeľňu sa delím ja a moje dve izbové susedy s troma zákernými babkami odvedľa. Jedna je natoľko „vychcaná“ (áno doslova – aj podľa objemu vrecka zachytávajúceho jej moč), že kedykoľvek začuje, ako ide niektorá z nás do kúpeľne, s veľkými vzdychmi skočí na rovné nohy a vbehne tam tiež, aj keď netuším čo na tom vécku robí, keď je stopercentne „istená z každej strany“. Jedna konfrontácia bola z jej strany zvlášť prešpekulovaná. Vošla som do kúpeľne. Stála pred zrkadlom – ružový vrch z pyžama na prsiach poodopínaný, nohy až nad kolená v obväzoch, na zadku obrovská plienka, spod nej vedie hadička do vrecúška, ktoré si pridržiava jednou rukou, kým druhou si uhládza naježené vlasy. „Dobré ráno,“ pozdravím slušne.Neskutočne vrtko sa otočí a zabodne do mňa podozrievavý pohľad. Na stoličku si položím toaleťák, uterák a hygienické potreby a začnem sa pomaly umývať. Stále cítim na sebe jej zrak. Po chvíli to nevydrží a vyštekne.„A to chodíte na záchod až sem?! K nám?“ Prekvapene vzhliadnem. „Hej, sem chodím,“ usmejem sa, „to je naša spoločná kúpeľňa, babi.“Zjavne mi neverí, a pre istotu sa ešte na odchode s výčitkou v hlase opýta: „A nemáte to ďaleko?!“ Ech, raz zlá osoba som ja – teraz už viem čo mi uniklo! Určite sa pod vplyvom narkózy nenápadne plížim po oddeleniach, zákerne striehnem za dverami, a v najnevhodnejších chvíľach očúravam úbohým, nič netušiacim starenkám ich záchodíky. Hanba mi! A ináč - susedov sme teda mali! Z dôvodu enormného preplnenia oboch chirurgických oddelení, prípadne nejakým iným záhadným počinom došlo k tomu, že na ženskom boli vyhradené aj zo dve mužské izby. Zhodou okolností hneď susedná. Prvý deň sme o nich ani nevedeli. Na ďalší, v čase poobednej – malej vizity sa odrazu začal chodbou ozývať neskutočný rev prekladaný hlasným vzdychaním – niečo medzi raneným šakalom a mnohonásobným orgazmom. Ako najmobilnejšia som bola vyslaná na výzvedy. Nenápadne a naoko ľahostajne som sa poobšmietala okolo ich dverí a pomedzi prefrnkujúce sestričky som na posteli zazrela zmietajúceho sa chlapa, ktorý trepal hlavou zľava doprava a rukami pritom mával – no, ako na prvého mája. S vytreštenými očami som zreferovala „babám“ na izbe, že je tam nejaký strašne ťažký stav, možno má aj „to-čo-netreba-menovať“... so slzami v očiach a pátosom v hlase sme skonštatovali klasické – taký mladý.., a kto si to zaslúži.., a to je hrozné na tomto svete... a potom nám sestrička priniesla teplomery a na opatrnú otázku: „čo je preboha tomu mladému vedľa?“ sa spod profesionálne súcitnej masky vydral (typicky ženský) úškrn, ktorý by bol rád prepukol v bujarý smiech, takže radšej len rýchlo precedila pomedzi zuby „pruh“, napravila si ksicht a utekala ratovať „zomierajúceho“. Nebyť žalostnej situácie s hygienickými zariadeniami, sprchami, kde zdravotný personál (akiste z dôvodov priamej a rýchlej dostupnosti pacientom) kultivuje nové kmene penicilínu, nebyť odóru, ktorý zabíja hmyz neviditeľnou rukou priamo na hranici otvoreného okna a nebyť jedla, čo udržiava bunky pacientov v primerane letargickom stave – čiže hladom neschopné chorobne bujnieť... nebolo tam úplne zle. Ticho, kľud a pohodička... vedia tí doktori, prečo človeka nepustia hneď domov. Vážne krízy stačí riešiť cez telefón (a aj ten sa môže sem-tam vybiť).Dieťa: „Maminaaa! Že si nemusím umyť nohy?! Tatino hovorí, že musím, lebo mám trochu čierne členky. Ale to mám iba od piesku. To ošúcham... už to ide dole...“ Ja: „Anjelik musíš si umyť nohy. Keď už aj tatino vidí, že ich máš špinavé, musíš si ich umyť. Veď nemôžeš chodiť špinavá.“Dieťa: „Mamináááá!!! Nemusím! Veď my zajtra v škole nemáme telesnú!!!“Tie dva týždne v nemocnici uleteli vcelku rýchlo (a každá sranda raz musí skončiť), ale doma je len doma. Tam síce gazdovali bezo mňa až na počudovanie úspešne, (nehovorím, že sa nevadili, nebili - raz ho vraj aj opľula, a podchvíľou jeden na druhého nežalovali), ale ani od hladu ani od špiny nepokapali. Tesne pred prepustením som sa informovala na transparentno-hygienický stav našej bytovej jednotky. Bolo mi povedané: „Jááj, moja! To len hrabľami vyhrabať pred panelák...“ No a potom som neverila vlastným očiam – upratané, opraté, riady umyté. A mne bolo podrývačským tónom a s úškrnom na perách oznámené, že som v tej nemocnici s kľudným srdcom mohla ešte nejaký ten týždeň zotrvať – veď už si zvykli... aj by mi slza odkvapla, keby som si ich nepoznala. Stačilo počkať – celý večer som nemohla ani dýchať, tak sa na mňa obaja na gauči tlačili. ;o))PS: to šteňa mám (aj keď moja je len polovica) :)
