Cítite sa subjektívne chudobní?

"Chudobní duchom, napríklad?" zavtipkovala som, pretože to ma napadlo ako prvé, okrem toho - v tejto variante chudoby mám jasno, jednoznačne by som povedala ÁNO! Môj mozog ma vie totiž stále privádzať do úžasu, a v najnevhodnejších chvíľach mi dáva pocítiť, aká som vlastne blbá, koľko vecí ešte neviem, čomu všetkému nerozumiem a čo nikdy nedokážem - som z toho úprimne zúfalá a robím čo môžem, ale priznajme si to - každý má svoje hranice. Snažím sa! Kúpila som si aj Slovník cudzích slov, no len ma rozosmutnil - zistila som, že som ešte hlúpejšia ako som čakala... Napadlo ma síce, že tieto úvahy by som si mohla odôvodniť parafrázovaním známeho výroku "Len múdri ľudia o sebe pochybujú, hlupáci nie", ale keď si vzápätí predstavím, ako často tápem pri jednoduchých matematických úkonoch a inokedy zase netuším, v ktorom štáte sa to preživéhoboha nachádza to známe pohorie, poviem vám úprimne, ani sama pred sebou si túto (inak celkom šikovnú) múdrôstku neobhájim. No ako mi kamoška vzápätí po mojom (inak s veľkým záujmom a škodoradostným úškrnom vypočutom) vyššieuvedenom priznaní prezradila, ide o chudobu pragmatickejšieho razenia - a totiž - materiálnu... Hmm, čo na to povedať? Sedeli sme v imidžovom pube, popíjali kapučínko, obidve nahodené do moderných hábov nezanedbateľnej ceny, obidve obuté v "baťovkách", ktoré dávno prišli o status ľudových topánok... Cítim sa byť subjektívne chudobná? Áno cítim! V živote som neletela lietadlom! V živote som nebola na golfe! V živote som nepila šampanské na jachte! V živote sa nepozriem na strašné množstvo úžasných a zaujímavých miest na zemi - pretože na to nemám dostatok peňazí. Pre niekoho som chudák. Je to logické a som s tým (čiastočne) zmierená. Je tu však aj druhý pohľad - pohľad nešťastníka od toho kontajnera na námestí, vidím ženu čo stojí v okne a má kde bývať, je čisto oblečená a čo je v tejto chvíli najhlavnejšie - nie je hladná! Nie ako on, hrabal sa v kontajneri, vytiahol niečo zabalené do zdrapu papiera, odbalil to, ovoňal a začal jesť... Zostala som v nemom úžase... Čo len toto musí byť za zúfalstvo?! Za HLAD! Ak som ja tá zmierená, čo je potom ON ?! Kam sa hrabú moje "túžby" a "problémy"?! Keď sa na seba pozriem očami iných mám, ktoré ukradnutý peračník len tak neodbijú mávnutím ruky a najskôr si potichu poplačú, kým kúpia nový, pretože je to riadny škrt cez rozpočet (ešte navyše teraz - chvíľu pred Dňom detí), musím sa smutne usmiať a spýtať sa: O ČOM TO TU VLASTNE TOČÍM?!Takže ešte raz - cítim sa byť subjektívne chudobná? Úprimne - CÍTIM?!! A len tak mimochodom - skúste takému človeku - zúfalému a hladnému pozrieť do očí a povedať, že peniaze sa váľajú na ulici a stačí ich len zodvihnúť...