Ako som išla a ako som vrazila do stĺpu pouličného osvetlenia

Tak som si povedala „Dievka moja, dnes sa nebudeš tárať po butikoch (ako obyčajne), takéto plytké mrhanie časom predsa nie je tebe vlastné (cha-cha!) - pôjdeš pekne do nejakého „seriózneho obchodu“ (také sú napríklad nezávislé malé CD-čkarne, antikvariáty a kvalitné second-handy) a keď už máš takú nutkavú a nevysvetliteľnú ženskú potrebu oplesknúť pár stovák, opleskni ich aspoň zmysluplne!" Je to určite rozumnejšie, bohumilejšie a hlavne trvácnejšie, ako kúpiť si pernamentku do solária, ako som mala pôvodne (ešte pred horúčkou) naplánované. Aj keď... zablikalo slabunké svetielko pochybnosti, keď som prechádzala okolo drogérie - by sa mi hodil nejaký nový stopäťdesiaty balzam na hubinku... No moje „intelektuálne odhodlanie“ bolo silné ako drak. Úspešne ma dovlieklo do knihkupectva a sotilo k regálu so slovníkmi. Tak aký? Synonymický, alebo Slovník cudzích slov? Vyhral ten druhý - pripadal mi tak nejak zmysluplnejšie v danej chvíli. Veru ma nenapadlo, že intelektuál by si Slovník cudzích slov nekupoval - pretože on ich všetky pozná! No ale v podľa hesla „Máme nové halúzie“, oblažená vlastnou donebavolajúcou ušľachtilosťou, mrknúc spod ofiny nesmelo na podobne postihnutého mladého muža stojaceho pri poličke s odbornou literatúrou zaoberajúcou sa zostrojovaním malých bezmotorových lietadiel, som sa šinula k pokladni. Tu už so sebavedomím úspešnej mladej ženy, ktorá si NEKUPUJE len tak nejakú beletriu, o Daniel Steelovú ani NEOBTRIE svoj inteligentný zrak, som vytiahla bankomatovú kartu. S miernym povzdychom a „nenápadným“ pozretím na hodinky dávajúc najavo svoju vlastnú dôležitosť a zaneprázdnenosť som rutinne naťukala kód... nič...skúsime znovu... NIČ! Teta predavačka sa na mňa pochybovačne uškrnie spoza tučných okuliarov: „Máte tú kartu v poriadku slečna?“ Zozbierajúc posledné zbytky hrdosti chladne odvetím „Samozrejme.“ Skrátim to - celá červená, chrbát spotený s malou dušičkou som letela do najbližšieho bankomatu vybrať bubáky. A ako som sa tak potom v pochmúrnej nálade so slovníkom v igelitke vracala do práce, skormútene som rozmýšľala o tom, ako som mohla ísť radšej do toho solárka, kúpiť si balzam na hubinku a Nový čas pre ženy a mohla som byť ušetrená tej hanby...a vrazila som hlavou do stĺpu pouličného osvetlenia... a ľudia sa mi smiali... a prišla som veľmi „intelektuálne“ vyzerajúc s veľkou červenou hrčou na čele do práce, kde sa mi smiali kolegovia aj šéf... To mám za to, že chcem byť niečím, čím nie som. ;-) Alebo nechcem byť niečím čím som? Čia to vlastne som?