Dilemy a príliš veľa sentimentu...

Bol večer uprostred normálneho pracovného týždňa a sedeli sme v mojej kuchyni. Zmija – najlepšia kamarátka, môj chlap a ja. Sedeli sme tam a chlastali višňovicu. Ja preto, lebo na mňa padal celý svet a ja som sa pred ním zúfalo skŕčala a plazila skoro až pod čiernu zem, a oni dvaja preto, že so mnou súcitili a snažili sa ma ubrániť. Dvaja mne najbližší ľudia. Hovorili veľmi správne slová, zlievali ich do rozumných viet a racionálnych dôvodov. Potom Zmija povedala: „Ukáž?“ Tak som si k nej prisadla bližšie, ona mi položila dlaň na ľavý prsník, a môj muž sa na nás potichu díval... „Vo všetkom čím prechádzam je až príliš veľa sentimentu zhováram sa s ozvenou len ju môžem v dave stretnúť“ Neskôr sme už nemali čo piť, tak Zmija zavolala svojmu chlapovi, nech si po ňu príde. Tak prišiel a vrhol sa na dolky. Povedala som mu: „Anciáša tvojho, dve hodiny som stála pri sporáku a ty ich za dve minúty zožerieš!“ A on mi starosvetsky pobozkal ruku a povedal: „Tak ti za to ponúknem novú robotu, chceš?“ A ja som veľmi chcela, lebo to bolo jedno z riešení, ale všetko je tak strašne zložité. Dôležité sú iné veci. Alebo lepšie povedané - iní ľudia a preto -ja nemám čas... „Raz mi ni

Zuzana Karasová Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny