Krstnej zasvietili očká - zjavne nepochopila, že v mojej prítomnosti má byť ticho jak voš pod chrastou. „Šak ona písala už odmalička – aj v škole, ešte len malinká bola, šelijaké básničky a rozprávky... len potom učiteľky od nej steli, aby tam zamontuvalo to chuďátko Sovietsky zväz, a šak ono ani poránne v devátich rokoch nevedelo čo to je, tak s tým radšej prestalo – s tým písaním... ale mám tu jeden list od nej“ začne sa zbesilo prehrabávať v rôznych skrinkách a šuplíkoch „to som bola na liečení, čo mi tedy žlčník vyťahuvali, a Zuzanka mi písala... do riti... no nenájdem to?!... Haaa, tu je to!“ a začne nahlas čítať:17.2.1986 Nitra-LužiankyMilá krstná mama,úvodom môjho listu Ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem a posielam Ti veľa sladkých pusiniek.Včera bol u nás doma v Lužiankach karneval. Ja som bola Holubica mieru. Čo som mala také dlhé šaty, s tých mi Janka odstrihla a boli z nich minišaty. To čo z nich zostalo, mi našila ešte navrch. Krídla mi ocino vyformoval z ružového drôtu. Potom mi ich mamička obalila gázov. Na hlavu mi Janka ušila takú podobnú ako čiapku, neviem presne ako sa to volá. Na karnevale bolo veľa rôznych masiek. Ja som vyhrala prvú cenu. Keď prišli naši z plesu, tak Milan nemohol rozprávať, lebo vraj na plese moc spieval. U nás napadalo toľko snehu, že na dvore to vyzerá ako v rosprávke. V škole sa to tiež zmenilo. Súdružka učiteľka ochorela a keď prídeme z obedu, školský dvor sa premení na kraj guľovačky, stavačky a sánkovačky. Tak už končím, Zuzka.Ó, tak na toto by som bola skoro aj zabudla! Krstná začne vyťahovať zažltnuté fotky, a s fotkami na svetlo sveta aj moje – myslela som, že dávno zazávitované novými – tie staré spomienky na naše školsko – dedinské karnevaly, kedy nimi dobré dva týždne žila celá naša rodina. Matka Mariška, sťaby aktívna členka Združenia rodičov a priateľov školy, vymyslela vždy (na tú dobu) coolovú masku a Krstná mať Janinka s apušom Palušom ju zdárne zrealizovali. Dlho som bola taký rodiný "benjamínko", a všetci mali bohovskú zábavu z toho, že ma mohli navliekať to úžasov, ktoré vymysleli a následne zrealizovali a potom sa tešili, že som vyhrala prvú cenu. Teda nie vždy! Keď som bola motýlik a olaská cigánka, tak som nevyhrala (na tú dobu rozhodne anticoolové masky - to dá rozum!). No ako vyššiespomínaná Holubica mieru, Ruská bábika, Dojička Frndolína Trcalová a s prižmúrenými očami ešte aj Bambuľka, som trhala rekordy. Celá rodina sa tešila! Obliekali si ma, maľovali, híkali a čapkali, a fotili si ma... Keď tak nad tým rozmýšľam, v podstate som ani neplánovala nájsť paralelu medzi mojimi ranými autorskými pokusmi a divotvornými karnevalovými maskami... v konečnom dôsledku sa našla sama. V literárnom rozlete som si necela dať dirigovať témy ani v útlom veku deviatich rokov - a pritom som tomu houby rozumela - proste som sa zaťala a šmytec... čo mi má kto čo diktovať, čo budem písať! (Ako preboha začleniť do "Ódy na môjho psíka Bima" sovietskych kamarátov?!)Symbolu holubice – ktorý ale tiež nepochádzal z mojej hlavy a asi predstavoval len nutkavú potrebu rodiny vlastniť metrového plyšového medveďa, som sa až tak zúrivo nebránila (a tiež som tomu houby rozumela) – možno preto, že sa mi tak páčili tie krídla... :o)
