„Mami, dáš mi prosím ťa, recept na Lahodnú tortu?“„A načo ti je?“ - znie celkom logická, no trochu podozrievavá otázka - načo by MNE mohol byť recept na túto špecifickú tortu? Chcem jej liezť do kapusty?! Ona si totiž vyhradzuje právo piecť ju nielen v rámci úzkeho rodinného kruhu, ale dokonca v kruhu tak širokom, aký si len vieme predstaviť. „Ano, načo ti je ten recept?“ zapojí sa do debaty mužík od počítača, významne pozrúc na hodiny (je 21:49)„Máááámíííí, nááááčoooo chceeeeš teeeen reeeeceeeept?“ vykukne spoza rohu strapatá mátoha v nočnej košeli až po zem.„Panebože! Načo asi ľudia obyčajne používajú recepty?!“ - strácam nervy „Piecť teraz samozrejme nejdem (je 21: 52), ty zalez do postele, lebo vyfasuješ a mami neboj sa, aj tak ju vieš najlepšiu upiecť len ty!“ „Jáj Zuzanka moja, ale de hu čil nájdeme...“ zúfa si babka a zúfať si začínam pomaly aj ja„Vieš čo mami, vykašli sa na to“„Ale šak, keď hu potrebuješ... a pre koho to steš... šak já by som upíkla...“ núka sa ochotne.„To je pre jednu pani... ja ju vlastne ani nepoznám...ona je z Internetu, vieš?“„Odkál?“ - prehrabáva sa babka v šuflíku plnom rôznych farebných, zažltnutých, okvackaných a iných evidentne zopár rokov aktívne používaných papierčokov.„To je jedno, máš ten recept?“„Máááámíííí“ hučí zo schodov nočnokošelník „taaaťoooo mi nechce pustiť Harryho Potteraaaaaa“„Povedz jej že má ísť spať!“ kričí prirodzene autoritatívny rodič mužského pohlavia. Babka na mňa spýtavo pozrie, že čo ja na to. Ja s kľudom anglického gentlemana potichu zavriem dvere, aby som nepočula ako sa tí dvaja hore vadia o počítač a pomedzi zuby precedím „Vyvraždite sa, beštie...“Unavene sa pozriem na hodinky (je 22:11) presne vo chvíli, keď babka víťazoslávne vytiahne najnenápadnejšiu A4 priesvitného typu s fľakmi neidentifikovateľných tekutín. Orechová torta.5 vajec, 25 dkg pr. cukru, 10 lyžíc studenej vody, 10 dkg orechov, 20 dkg hr. múky, 1 prášok do pečiva.„Hmm... tak dík... ale... a plnka?“ pýtam sa zarazene hľadiac nad aj pod recept, kde sa už ale píše o inom.„No, šak tú ti povím, píš si... „„Máááámíííí, taťo mi povedal, že som jak praslicaaaaa“ piští vo dverách zmaľovaná dcérenka„Dorazím ťa! Skade si zobrala tie maľovátka!!!“ rozbehnem sa za bleskovo zaplesknutými dverami.„No šak plnka... si dáš 4 celé vajcá a 25 dekóv práškového cukru a míšáš to nad parov. Potom tam pridáš 5 dekóv čukolády, alebo 2 lyžice kakava. Potom keď to vychlanne to po lyžicách pridáváš do vymíšaného masla, do 25 dekóv vymíšaného masla“„Nooo, a koľko to miešam nad tou parou?“ pýtam sa „bezelstne“, (babka na mňa pozrie štýlom „Ty moje chuďátko hlúpučké, ná čo potom víš, keď toto nevíš?“)„No šak, (úškrn) normálne, kým to neni hotové...“„No, ale ako viem kedy to je hotové? Ako to má vyzerať?“„No šak (spraví pohyb prstom vo vzduchu, akoby sa jej od jeho konca po stôl ťahala lepkavá hmota) takéto to musí byť.“„Uhmmm... dobre.“„A potom do dvoch tretín téj plnky treba dať mleté orechy - za dve hrste a treba potom tú tortu rozdeliť na tri pláty a na každý najprv natreť marhulový lekvár a potom tú plnku a nech si to ozdobá jak sťú!“ zakončila.Takže, ak to niekomu dáva zmysel, veľa zdaru pri pečení a dobrú chuť!
