Bol raz jeden dedo, ktorý sa rozhodol, že obšťastní svoju babku prvými jarnými kvietkami. Babka nie aby sa tešila, fičúrka jedna preberavá (nič jej nie je dobré!), ona sa ho dokonca, nie síce od konca, ale hneď na začiatku snažila najskôr podobrotky, neskôr pozlotky a nakoniec, úplne jarne, no predsa len márne presvedčiť „Ťa chyťá, ešte len potom zbadáš! Takú pokutu ti napará, že ani na avtobus nebudeš mať!“ Dedo sa totiž veľmi rád obdeň vypraví do mesta, kde (či už v jednom hyper, alebo druhom super - po slovensky obchodoch) za zámienkou potrebných nákupov („Víš čo, mati, skočím do toho metra, této párky vyzírajú celkom fajín...nevadí že ich je peť kilóv, šak keď nezíme, dáme do mrazáku, alebo spravíš s lečom...a šak aj Belo musí volačo žrať...he-he, čó, mati, né jak susedóv Harino, chuďák, varenú mrkvu mu dávajú, prisámbohu videv som...) laškuje s predavačkami. Ej, ale nezahovárajme! Babka - tvor vymýšľavý, si teda vymyslela fintu, dúfajúc, že nádejného kvetinového kriminálnika znechutí už v počiatku (dňa). „Víš čo, otíc, pomóžeš mi najsamprv poumývať túto stenu - ty budeš vyskakuvať na stoličku, šak ty máš lepšé nohy jak já (pozor dámy - Taktika! To na chlapov platí - pochváliť!), budeš mi tý pohárky podávať a já ích budem umývať a potom ich budeš ukladať naspák.“Dedo chvíľu uvažuje, nechce sa mu - predsa len - pozrie na hodinky, okúňa sa...ešte by stihol aj štamperlík U Laca...no ale „lepšé nohy sú lepšé nohy“, tak len pofrfle:„Ste neni normálné s tými pohármi, do psej materi, aj s tvojou sestrou, mi povedz načo je v jennom dome stopadesát šelijakých pohárov! Len prach na to sadá, nepije sa z toho, tri rázy do roka to len poumýváš a zas dáš naspák... raz ma nájdeš v dobréj vóli a šecký ti ich povyhadzujem hen za štreku... a budeš mať pokoj!“To si už ale svorne podávajú dvadsiatyštvrtý pohárik zo spomenutých stopädesiatich...Po zhruba 40-tich minútach už ale dedovi ozaj pretečie pohár (ó aké symbolické) trpezlivosti„No, mati, stačilo, ná čo som já voláká Ilona aby som takú ženskú robotu robev!!! Len si to doumývaj, já ti za to, che-che snežénky donesem...šak aj Imro ma už čaká, sme sa doholli čérá v krčme, že dójdem pre neho...“ a ako tak mele a nenápadne sa vytráca zo scény, babka márne protestuje„Bodaj by ťa chytili, len trápení mi robíš!“Strih - večer, babka skormútená sedí za stolom „No povedz Zuzanka moja, je ten otíc normálný, má on rozum (sama pre seba - nikdy ho nemauv) ná de je?! Osem hodín a jeho nide, jak já mám čil vedeť de je?!“„Neboj sa mami, určite sedí volakde v krčme, veď ich je po ceste dosť...“„Ná šak, ale čo keď ho chytili, povedau mi, že keď ho chyťá, poví im, že to má tí sneženky z domu, ná šak čo sú debilní, do by mu to uvereuv, že si sneženky z domu zebrau na Zobor - čo ich išóu vyvenčiť? Čerstvého vzduchu sa nadýchať?“„Ale načo by ho chytali, a keby aj, nedržali by ho doteraz...“Vtom sa dvere rozletia a víťazne so štyrmi zúboženými snežienkami vchádza vysmiaty dedo„Šel bych za ňúúúúúú, cesta je zlááááááá...čooo, mati, si mi neverila, že voláké nájdem, a našou som, he-he, toť na dvore pod tou kanackou borovicou... he-he-he hneď jak som odchádzau - aj Janinke aj Danke som zanísou. To sú té, čo som minulý rok donísouv ze Zobora, pekne sa nám rozmnožili, hmmm a čil som ich vyšklbav, som já ale Vinco...he-he-he...mav by som icť zajtrá na snežénky, aby sme aj na rok mali... (nenápadne ma šťuchne do rebier a zašušká - "Kukni, he-he, rozdrapiť hu ide od jedu...") a babka s prasknutými nervami nám (NÁM! - už som v tom aj ja) nadáva "Raz ma do hróbu dovedete, ale šak potom sa zbadáte..."
