Podprsenkové reminiscencie

Vyvaľujeme sa na trávniku, slniečko pripeká. Pred chvíľkou sme dohrali bedminton, zošrotovali polovicu 4-kilového melónu, vyčvachtali sa v malom bazéne, vyskúšali si – len tak pre porovnanie, ktorý zver domáci bude najviac prskať, keď ho ošpliechame vodou (z kategórií kocúr, pes, sliepka a tato, hádajte kto vyhral?) a vzájomne sa ponatierali faktorovými krémikmi. Po uľahnutí do horizontálnej polohy podprsenku automaticky „odhazuji v dál“. Znovu skúšam nahovoriť aj malú, no keď na mňa fľochne prísnym pohľadom a teatrálne si „prsia“ prikryje skríženými rukami, nadobro to vzdávam, nájdem si polohu, v ktorej ma netlačia moje rašiace krídielka, a v slastnom polospánku sa vraciam o dvadsať rokov späť. Tiež rovnako horúce dni začínajúceho leta. Rovnaké vychudnuté dievčisko. A vymýšľavý, v súčastnosti už dedo, vtedy ešte len môj tato. Ako som len závidela kamoškám, ktoré rodičia dobrovoľne zobrali na origoš mestské kúpalisko. Ja, keď som také niečo spomenula, bol spochybnený môj zdravý rozum a úsudok. V našej rodine sa totiž uprednostňoval prírodnejší štýl kúpačiek, neobohatený chémiou a masami ľudstva – napríklad komjatické jazero aj s jeho ostrovčekmi mi navždy zostane v pamäti ako miesto, kde som bojovala s podvodnou príšerou chobotnicovitého typu (riasy), kde som absolvovala profesionálny kurz plávania (veľký ŠPLECH! ...a šak plávaj Zuzanka!), a kde som sa hrala na Tarzana a oberala na jednom z mnohých ostrovov malé plané žlté slivečky a napchávala sa nimi priamo v dvojmetrovej výške. Nie vždy sa však dalo len tak vyraziť 25 km do ďalekého svetka a keď som už otravovala príliš, tak tata z ničoho nič vyliezol z garáže – aj s normálnou plťou. Nooo, normálnou – normálne dva veľké štvorcové pláty 15cm hrubého polystyrénu zbuchnuté dohromady drevenými latkami. Zvreskla som od radosti, vytrielila sa nahodiť do plaviek (a je to tu – jasné že aj podprdu!), kocúra pod pazuchu (že po kom tá malá je :), pes šiel po vlastných za nami a my sme hrdo niesli „plť“ po dedine ku rieke Nitre. Všetci sa za nami otáčali, ale my sme sa len usmievali a posúvali si klobúky hlbšie do čela. Tam, pod stromami zaznela oná osudová veta „Dáš to dole?! Na čo ti to je!?“ Teatrálne som si „prsia“ prikryla skríženými rukami, čo mi vôbec nepomohlo a vrchný diel plaviek mi bol násilne odobratý. Túto strašnú potupu a hanbu o chvíľu prehlušilo vzrušenie z nevídaného dobrodružstva – vidieť brehy rieky z „vnútornej“ strany a plaviť sa „normálnym plavidlom“, kývať rybárom na brehu a rozháňať konárovým veslom kŕdle husí a kačíc – to nemá možnosť zažiť hocikto. Moje spolužiačky teda určite nie – a keď som im o tom po prázdninách rozprávala, na hanbu z odhalených „pŕs“ som si už ani len nespomenula. Tak mi to všetko – skoro pozabúdané, vyplávalo na povrch a pri milých spomienkach som sa musela usmievať. Tiež by som svojej dcére rada dopriala takéto pltné dobrodružstvo. Tiež by som jej násilím odobrala „podprsenku“ a dopriala jej pocit slobody a závideniahodného zážitku. Viem, že by sa v tej chvíli možno chvíľu hanbila ako aj ja, ale verím, že by mi to odpustila. Jediné, čo ma v uskutočnení tejto akcie brzdí je strach, že v rieke je dnes oveľa viac chémie ako v bazénoch... a doteperiť plť na kúpalisko – na to treba asi trošku viac odvahy a zmyslu pre recesiu... ale možno raz...