...nám spôsobila v rodinnej bunke menšie „chaloooo“ (čítaj haló). Počas varenia veľkonočnej šunky, súčasného kvílivého „spievania“ s vokálmi Portishead a občasných nekoordinovaných pohybov zvaných niekedy aj tanec - s veľkou varechou v jednej a veľkou vidlicou (na tú šunku) v druhej ruke, ma po náhlom narazení hlavou do nelogicky umiestneného lustra (no kto by ho čakal - uprostred miestnosti visiaci zo stropu?!) náhle osvietilo! Po skontrolovaní inkriminovaného reklamného predmetu nasledovalo úporné rozmýšľanie, fakt „to“ nebolo? Alebo som zase úplne blbá a zabudla som poznačiť? Skormútene sediacu, ešte stále s kuchynským náčiním v rukách ma našla sestra. „Počúvaj, kedy sme to boli na tú Brigit Jonsnovú?“ skúšam sa zachytiť aspoň vlásku. „Nó, to bolo vtedy, keď vypadol Kotuľa... alebo Konček?“ zamýšľa sa sestra, tlačiac syrovú roládu. „Prečo?“ - zbystrí pozornosť. „Aaaaale nič... len tak...“ No ženská intuícia je neoklamateľná „Chááá, ty si v tom?!“ zvýskne natešene so škodoradostným podtónom (ona má totiž dve, zatiaľ čo ja, „zatiaľ“ len jedno s láskou nazývané „opičie panghartča“). A tak sme začali rozoberať dôkazy za a proti údajnému tehotenstvu:Za:Červený krížik - FUČ!Nečakaná averzia voči cigaretovému dymu, občas aj voči vlastnému chlapovi. 2 x náhly plač - 1 x dokonca pri reklame na unicef !!!Nekoordinované žranie všetkého čo sa zjaví v mojej blízkosti - od olív až po „lahodnú tortu“ (súkromný rodinný recept - zašlem za úplatu - buď soplavé hríbiky, alebo bielu milku)Neestetická komunikácia s jedným špecifickým sanitárnym zariadením...Fakt veľké rozplývanie sa nad obliečkami do detských postielok v IKE(A)IProti:... hmmm... čo ja viem... Prišiel môj chlap a našiel nás sedieť za stolom. Sestru šibalsky škodoradostnú (he-he-he len si uži aj druhý raz tie prebdeté noci! Ja si to jak krstná mater prídem na hodinku popestovať a šmitec) a mňa so zmiešanými pocitmi (také malinké, krásne, bezbranné, voňavučké ... furt uvrešťané...). Na moju, rezignovanú rečnícku otázku „Čo budeme teraz robiť?“ (mohli by sme si napríklad zúfať, alebo by sme si mohli dať Deli...) buchol päsťou po stole (obrazne, lebo doslovne nemal kam - taký bordel tam bol) a zahlásil „No tak budeme mať ďaľšieho špaťúšika! Keď bude po tebe...he-he. A hotovo!“Hmmm... až na to, že to stále nie je isté... a ja sa už tuším začínam aj tešiť...
