Asi takto nejako si predstavuje v(f)tipné vyrývanie moja dcéra. Úspešne. Rozosmeje ma a začíname rozoberať možnosti kam asi ideme v tom aute? - keďže sme nezabočili do našej uličky. Čo budeme robiť cez víkend? Kde asi bývame? A čo máme oblečené? V skutočnosti som práve zastavila pred domom. V okne sa mihla záclona - to sa nás už dóchodci nevedia dočkať. Rovno vo dverách malá oznámi dedovi, že „sme sa - seba - sami - sa - nás“ predbehli a išli sme smerom na Topoľčany. Dedo na nás (chichúňajúce sa... a predbehnuté) chvíľu zíza, potom si pár krát mávne dlaňou popred tvár zo strany na stranu a so suchým konštatovaním ...Ilony bláznivé... si ide skontrolovať, či je v tej fľaši, čo má schovanú v kurníku to čo má byť a či jeho „dievčatká“ (tak volá a zvoláva sliepky) niečo v poslednej polhodinke zniesli.Pravdupovediac, odjakživa ma fascinujú časopriestorové slučky... a nie vždy som schopná ich (napríklad v nejakom filme) pochopiť - niekedy sa mi z toho ide „rozum obrátiť“. Ako je potom možné, že to dokáže dieťa? Asi jediné vysvetlenie, ktoré mi teraz napadá (a ktoré dosť často v súvislosti s dcérenkou používam) je „Na hovadiny, na to by ťa bolo, ale učiť sa - to nie!“ A ešte sa niekedy bezmocne pýtam KEDY? Kedy preboha je tá chvíľa, keď sa v človeku vyvýja nadanie pre čierny, suchý, anglický... a vôbec humor? Je to fakt vrodené? Alebo sa to dá naučiť? A niektorým ľuďom ho môžete predložiť so šibalským úškrnom na striebornej tácke, aj tak to nepochopia, ani keby sa akokoľvek snažili... Ako ten ujo „s gumeným ksichtom“ v autobazári, ktorému bolo povedané „Toto auto sa nám páči, aj by sme si ho kúpili... keby náš taťo nemal takú veľkú hlavu...“
