Veľa lekárskych štúdií sa zaoberá výskumom vplyvu solárií na pokožku. No zaoberali sa už títo odborníci otázkou, aký vplyv majú solárá na ľudský mozog? Ešte som veru o tom nepočula! Preto som sa iniciatívne, v duchu dobrovoľného vedeckého výskumu, robeného nezištne a s čírym úmyslom vidiny blaha nasledujúcich generácií, podrobila experimentu na sebe samej... Prišla som k nezvyčajným záverom... mimochodom - vopred sa ospravedlňujem za zníženú a postupom času čoraz znižovanejšiu kvalitu zvuku... eee... obrazu(?)... nooo... môjho vyjadrovania! Experiment - DEŇ 0: Nesmelo, no odhodlane, premiérovo vchádzam do experimentálneho štúdia. Milá pani na recepcii mi po priznaní, že som tu prvý raz v živote, trpezlivo a s blahosklonným úsmevom („Ty moja dedinská puťka!“) všetko vysvetlí a poukazuje. Rozoberieme najvhodnejší plán dosiahnutia cieľa (samozrejme, že môj skutočný cieľ – vedecký výskum - maskujem túžbou dosiahnuť zdravo kalifornsko modelkovský odtieň pokožky). Pri varovnom vymenovaní situácií, kedy do solária v žiadnom prípade nechodíme (pri užívaní antibiotík!!!), musím smutne priznať, že dnes to teda veru ešte nebude – so sklonenou hlávkou odchádzam a dúfam, že za tri dni ma entuziazmus neopustí.Experiment - DEŇ 1: Plná elánu a vidiny čokoládového bruška vytŕčajúceho v jarnom slniečku spod snehobieleho tričenka... ČO TO TREPEM! Ešte raz!Plná elánu a vidiny všeobecného prospechu z nasadenia vlastného tela na tento neoddiskutovateľne nebezpečný experiment vchádzam do útulného prostredia salóna. Milá pani ma nasmeruje k objektu mojej zvedavosti. Teraz už priamo v onom „boxe“ so stoličkou, zrkadlom, vešiakom a obludnou bielou truhlou, mi ukazuje, čo mám robiť (rýchlo sa vyzliecť, rýchlo sa odmaľovať, rýchlo si nasadiť tmavé škrupinky na oči, rýchlo vliezť do truhly a rýchlo ju za sebou zavrieť – to všetko do 2 minút) a čo v žiadnom prípade robiť nemám (vyzliekať sa pomaly, neodmaľovať sa, nenasadiť si chrániče na oči - pod hrozbou doživotného oslepnutia, a pod.). Kým sa teta ubezpečí, že som jej slovám rozumela, a budem sa nimi riadiť, napadne ma paralela – ja som Marienka a ona Ježibaba. Čo keby som ju požiadala, aby mi názorne ukázala, ako sa to tam lezie a čo mám presne robiť. OK, teta je preč, ja som celá holá a leziem tam... vo chvíli, keď rozmýšľam nad tým či je, alebo nie je jedno kam dám hlavu a kam nohy (podrobná zraková štúdia odhalila v jednej časti priesvitný podstavec – asi pod hlavu – keď je len jeden), spustí sa hukot – asi ventilátora, fajn už ležím, malé tmavotmavozelené miniatúrne okuliariky pricapené na očiach a paranoidne rozďavené oči pod nimi. A odrazu ŠŤUK! A hreje to. Ležím a trpím, neidentifikovateľná úzkosť ma zachvátila. Nejaký divný šramot sa mi zazdal. Zviera mi žalúdok a núti ma odkryť aspoň jedno oko a pozrieť sa (keď už kvoli hluku nič nepočujem) čo sa deje. Ty brďo! To je ale svetla! Asi to nebude na oči bohviečo... gut, tak sa teda nebudem dívať... ale keď mne sa stále zdá, že niečo počujem – príde úchyl, zavrie ma tu, uškvarí do chrumkava... Veď toto je fakt ako nadrozmerná mikrovlnka. Spraví cink... KĽUD ZUZA! Čo mi to sestra hovorila? „Musíš sa prevaľovať aj z boka na bok – aby si nemala biele pásy.“Prevalím sa teda trošku nabok – dosť blbo sa tak leží – vyzerám ako odchytený bežec maratónu náhle znehybnený a uložený do horizontálnej polohy... a teraz na druhý bok... do frasa! Padol mi jeden okuliarik, či škrupinka, či čo to je! Šmátram si okolo hlavy, nič. Asi vypadol až von (samozrejme že to nemám úplne zavreté, čo som samovrah?). Tak sa teda nahnem, hornú časť tela vysuniem von spôsobom, že sa rukami dotýkam zeme a šmátram po okuliariku a nohy mi zostávajú vo vnútri solárneho zariadenia. V jeden moment vyzerám ako pri hre „na fúrik“ – keď jeden protagonista drží tomu druhému nohy a ten chodí po rukách. Pochodím takto tú malú miestnôstku a nič. Vrátim sa do polohy ležiacej, rezignovane sa rozlúčim s pravým okom, a čakám. Ktovie ako sa bude na mojej opálenej tvári vynímať čierna páska... Zazvoní mi mobil! A zvoní a zvoní... načiahnem teda ruku a vystrčím hlavu. „Ano mami, môžeš spraviť šošovicu, ale ja som teraz v solárku, čau!“ asi som nejako zavadila o poklop, lebo mi tlačí na krk.„Ano mami, pôjdeme večer tete Ružene, ČAU!“ Uff, ťažký je ten vrchnák! „NIE mami nechcem mať rakovinu... umreme tak či tak... aspoň budem v truhle pekná, ČAAAU!!!“ Vo chvíli, keď sa nasúkam späť svetlo zhasne a je po všetkom. VEČER:Podrobné skúmanie, seba sa, pred veľkým zrkadlom a zamontovanie sa (samého od seba) manžela do experimentu. Veľmi ochotne sa podujal na bádanie „Už si opálená?“ Ja – namosúrene a sklamane „Nie, nevidíš?!“„A prečo nie?“Po výstražnom pohľade sa radšej odprace k správam. ZISTENIA: Farba pokožky: svetlo ružová, s miestami presvitajúcimi žilkami, sem tam nejaký ten pupáči(sko)k, Reakcie: primerané veku, pohlaviu, dosiahnutému vzdelaniu, sociálnemu zázemiu a momentálnemu stavu hormónov v tele – čiže ako vždy - chvíľami hysterické, chvíľami flegmatické.Oči: Štípu jak ďas – asi som sa nemala toľko obzerať okolo seba... hmm..Vplyv solária na hlavu: Ťažko povedať – po prebudení sa a analyzovaní sna (viď perex) mi ma prišlo ľúto – chúďa – úplne muselo osprostieť... a len tak z ničoho nič, bez varovania! Čomu inému ako objektu testovania prisúdiť zodpovednosť za takéto hovadiny. To už sa mi teraz budú takéto veci snívať?! Už žiadne lietanie a potápanie sa v mori bez kyslíkového prístroja?! No nevykašlem sa na to? EXPERIMENT - VYHODNOTENIE:Viete čo? Kašlem na to! Nájdite si nejakú inú pokusnú myš a opaľujte si ju donemoty. Rakovina ma neodradí – ale moje lietacie sny si teda vypáliť nenechám! P.S.:Určite som to nevzdala len preto, že sa tam bojím! NEBOJÍM SA! NEBOJÍM!!! .... len aby to nebolo solárko...
