Sú miesta, kde nájdeš to, čo si ani nevedel alebo nevedela, že hľadáš. Prirastú ti k srdcu, opantajú dušu, a pomyslenie na odchod bolí viac ako hojenie ďasien po nasadení implantátu. Ale vieš, že teraz je čas ísť inam.
Tentoraz skúšam odísť inak ako inokedy. Rozmýšľam, čo si so sebou odnášam, okrem kíl datlí a púštnej šalvie a mixéra, čo mi mama pred rokmi darovala na Vianoce a ktorý tu nechcem nechať. Mestečko Dahab má skvelú kombináciu Červeného mora s krásnymi koralmi a hneď za chrbtom je hora Sinaj, silná a krásna. Včera bola o dve ulice ďalej svadba, vyhrávala beduínska muzika a ja som nadávala, že kvôli bolesti hlavy nemôžem ísť, aj keď som pozvaná. Kamarát mi dal zmrzlinu posypanú bylinkami, čo mi mali pomôcť, a kamoška ma zavolala k sebe na babský večer. Na terase vial vánok, jedli sme čipsy a smiali sa na príbehoch a ja som cítila vďačnosť za to, že môžem práve toto zažívať. Cítila som sa bezpečne, počutá, slobodná a odvážna. Ľúbená priateľmi. A toto si so sebou odnášam. Kdekoľvek sa podarí takýto poklad nájsť, tam sa cítim doma. Je ťažké odísť, ale je obrovským požehnaním mať viac domovov. Ahoj Slovensko.
