Obrázky z ciest: Rím

Kráčajúc po krásnej modernej obrovskej stanici s množstvom kaviarní, reštaurácií, obchodov som si to namierila k úschovni batožín. Pohľad mi padol na mladého černocha nehybne sediaceho na lavičke, za ním stĺp, s kapucňou na hlave sa opiera, slúchadlá na ušiach. Neusmieva sa, nemračí sa, nepozerá do zeme, nepodupkáva nohou, nevyhľadáva očný kontakt, nečíta, neesemeskuje, neje, nepije. Proste tam len tak je, pravdivo, na nič sa nehrá, nič nežiada, pestrofarebná mozaika na stĺpe akoby dopĺňala auru Afriky, ktorá z neho prýšti na všetky strany. Je nádherný, pohľad naňho berie dych, nie je to katalógová nastajlovaná krása s prižmúrenými očami a kilom gélu na vlasoch a nasvietením a digitálnou úpravou. Niečo hlboko cíti a je to tak fascinujúce, že sa musím vrátiť a spýtať sa ho, či si ho prosím veľmi pekne môžem odfotiť. Nechápe, myslí, že ho žiadam, aby on odfotil mňa, hovorím, že pohľad naňho je úchvatný a že si naozaj chcem odfotiť jeho, ak dovolí, jeho oči sčervenajú a ja mu musím, chcem ešte raz povedať, že je pekné ho takto vidieť. Pozerá mi do očí, akoby som mu to nehovorila ja, ale niekto iný, za kým silno smúti a koho úprimne miluje, ale vidí modroočku hovoriacu po taliansky. Odmietne, ja sa poďakujem, idem ďalej. Neviem, čo si myslí, možno som preňho bláznivá žena, čo mu povedala slová, ktoré nečakal, ja cítim, že som urobila presne to, čo som mala a chcela.