Počas týchto dní cítim veľa úzkosti. Na jej zvládnutie mi príde ako dobrý nápad spomenúť si každý deň aspoň na jednu chvíľu, kedy som bola šťastná, a chcem sa o ňu podeliť. Dnes je to o búrke na Sinaji.
Takže, bol február, bola som na Sinaji, áno, na TOM Sinaji, preč od lockdownu a osamelosti. Bola som tu ešte len pár dní, užívala chvíle pokoja, a keď som raz v noci počula hrmenie, vybehla som pred hotel. Bol mimo mesta, hneď pri mori, ktoré postkytovalo skvelý výhľad do diaľky.
Nebo sa blýskalo, hrmenie bolo nad otvoreným morom burácajúce, nič ho nezastavovalo. Zdalo sa mi, že ho more a hora ešte zosilňujú, a ak nie, aspoň poskytujú dôstojné javisko tomuto úkazu, ktorý sa tu deje tak raz za rok. Pripomenulo mi to detstvo a fascináciu, ktorú som zažívala pri niektorých príbehoch o Sinaji. Blesky pretínali nebo a hustú tmu, osvetľovali tú bájnu horu, vzduch bol vlhký a ťažký a bolo v ňom cítiť elektrinu. Hľadela som takto na more a oblohu dobrú chvíľu, cítila silnejúci vietor, a keď padajúcich kvapiek už bolo príliš veľa, vybrala som sa späť do svojej izby. Aj prizerajúci sa chlapíci z bezpečnostnej služby sa bežali schovať, a keď som prešla recepciou do vnútornej otvorenej časti hotela, spustil sa prudký lejak. Bolo mi jasné, že suchá už do izby neprídem, a tak som stála na začiatku dlhokánskej a širokej záhrady s palmami, bazénom, na stranách nízke budovy hotela.
Fúkal vietor, dážď mi stekal po šatách, hladil pokožku, bol osviežujúci a akoby ju umýval od ťaživých pocitov. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu bazalky a oregána, ktoré lemovali chodník, cítila som sa bláznivo, lebo si tu len tak moknem a robí mi to radosť. Zatočila som sa, smiala ako v tých reklamách, počúvala búrku a zasa raz vnímala kvapky, ako dopadajú na tvár, ramená, vlasy. Bol to veľmi príjemný pocit. Napriek búrke som sa v tej chvíli cítila v bezpečí, trochu bláznivo, slobodná a šťastná.
A potom som šla do izby, dala sušiť šaty a šla spať J
Pár minút z búrky som zachytila tu: https://www.youtube.com/watch?v=kW4YlZ6_Zhs&t=22s
