Ako dieťa som veľa času trávila u mojich starých rodičov. Bývame blízko, tak nečudo, že som bola ich častou návštevníčkou. Dedko bol vyučený šuster - obuvník a šil a opravoval ľuďom topánky. No a občas sa pritrafila roztrhnutá školská taška či kabela. Dedko bol úžasný, na všetko vedel odpoveď, bol veľmi pracovitý a ja som ho preto priam zbožňovala. Motala som sa pri ňom celý deň.
Raz starý otec opravoval pretrhnutý remeň na školske taške. Táto vecička ma zaujala a vypytovala som sa dedka čo to je, na čo to je a všetky tie veci, ktoré sa pýtajú zvedavé deti. Dedko mi všetko vysvetľoval a popritom pokračoval v práci. Do zvedela som sa teda, že do aktovky sa dávajú knihy a zošity a že deti ju so sebou nosia do školy. Medzičasom sa mi školská taška ohromne zapáčila a keď ju dedko doopravoval, už som ju nechcela pustiť z ruky. Nuž, čo mal so mnou dedko robiť, tašku mi nechal v nádeji, že za deň ma to prejde. He, ale na druhý deň som bola u starých rodičov zasa a "mojej" školske tašky sa nikto nesmel ani dotknúť. To už babka s dedkom začali tušiť, čo je vo veci, a prehovárali ma všemožnými spôsobmi, aby som tú aktovku vrátila. Dokonca som ju odmietla vymeniť za veľkú mliečnu čokoládu, ktorú som zbožňovala! Pritvrdili taktiku a povedali mi, že kto má aktovku, musí ísť do školy a do školy chodia iba hlúpe deti a že ja predsa nie som hlúpa. Takže nemusím ísť do školy a potom nepotrebujem ani školskú tašku... Starí rodičia dúfali, že tento dôvod zaberie, pretože som si vždy zakladala na tom, že som múdra. Moja reakcia však bola neočakávaná: "Ale ja chcem ísť do školy. Ja som hlúpa a musím ísť do školy! Chcem! Ja som hlúpa!" Tak toto bol gól. Starkí sa z plného hrdla rozosmiali a pridali sa aj susedia, ktorí sa našej šarvátke prizerali. Neskôr sa na tom bavili moji rodičia spolu s vlastníkmi tašky a vlastne sa na tom všetci bavíme dodnes. A ako sa to skončilo? Vykšeftovala som si čokoládu, zmrzlinu a novú, naozaj moju aktovku. :-)
