od ľudí, ktorí boli fyzicky úplne v poriadku. Hovorili o sebe ako o človeku (nielen tele) a označovali sa za tých, ktorí potrebujú uzdraviť. A chápala som to tak, že teda asi sa považujú za chorých. Nikto nepovedal, na čo sú chorí, len omieľali uzdravenie, a mne to prišlo, že hovoria, že všetci akoby boli nezdraví. Napadla mi paralela s tým, ako všetci vraj nesieme dedičný hriech, a neprijímala som to. Okrem toho, že od narodenia som hriešna, ešte som aj nezdravá? A potrebujem vyliečenie? Tudlejz!
Potom som raz bola na rastovej komunite. To je skupina ľudí, ktorí sa stretnú, aby spoločne „vyrástli“, niečo sa naučili a zmenili na sebe a konali voči sebe a iným spôsobom, ktorý je zrelejší, zdravší. Večer som sedela na balkóne a videla svetlá na oblohe, aké som dovtedy nevidela. Po víkende vnárania sa do seba a prežívania hlbokých emócií som bola na moment schopná uveriť, že vidím mimozemšťanov. V Bratislave! Bolo to tak absurdné, rovnako ako bola dovtedy myšlienka, že som hodná lásky, ako človek. Potom som si uvedomila, že nemám nasadené okuliare a nevidím dobre. A zvláštne svetlá sú obyčajné lietadlá. A ako paralelu som si uvedomila, že sa môžem cítiť milovania hodná preto, lebo v tom momente nemám nasadené pomyselné vnútorné okuliare, ktoré ma v mojich očiach robili nehodnou úprimnej lásky iných ľudí (ak nie som dokonalá. A to nikdy nebudem...). A pochopila som, že to je to liečenie, ktoré mnohí v ezo a iných kruhoch omieľali a ktoré ma vytáčalo do nepríčetna. Liečenie z klamstiev, ktoré si o sebe myslíme a ktoré nám povedali o nás iní, ktoré sme si sami vymysleli o sebe, aby sme prežili ťažké chvíle, keď bolo príliš náročné vidieť pravdu o sebe a druhých, alebo keď sme nemali dosť informácií na to, aby sme veci videli jasne také, aké boli.
A teraz chápem, že som potrebovala uveriť, že som hodná lásky, na to, aby som ju vedela prijímať. Prijímať lásku od partnera, od priateľov, lásku od detí. Lásku sveta vo forme peňazí, ocenenia, príležitostí. Aby som vedela byť k sebe láskavá, nezvoziť sa za najmenšiu chybu pod čiernu zem, na to potrebujem veriť, že som hodná lásky taká, aká som. Neznamená to zbavenie sa zodpovednosti za svoje konanie. Ale som hodná lásky so striami na stehnách, so zabudnutým termínom, s nevybavenými mailami, keď sa hnevám, aj keď niečo odmietam. Potrebujem byť o tom hlboko presvedčená, aby som vedela mať vzťahy, kde láska a prijatie prúdia oboma smermi, kde sa cítim milovaná a vnímaná. Toľko ľudí túži po láske. Kiežby uverili, že sú jej hodní.
