Tento rok mi s ešte väčšou intenzitou došlo, že som nejaká divná. Nesťažujem sa na nedodané darčeky, rady v obchodoch, neschopných predajcov, kuriérov, nelamentujem, že neviem, komu čo darovať. Nehrozím sťažnosťami u manažéra. A bol to začiatok konca tradičných Vianoc. Teda dúfam.
Ruku na srdce, aké sú tradičné Vianoce u vás? Krásne, plné lásky, pohody a porozumenia, ako všetci všetkým aj sebe navzájom odušu prajeme v neustále cinkajúcich sms-kách a na facebookových statusoch? Bodaj by to také u vás bolo! Ale tipujem, že väčšina z vás môže do svojej každoročnej (pred)vianočnej tradície zaradiť aspoň jednu hádku (kto/čo/kedy/ako/pre koho/s kým/že vôbec - niečo urobil alebo neurobil), alebo vytečenie nervov, alebo vybehnutie na predavačku, vynadanie, aspoň jedno nasratie sa, urazenie, pohrozenie. V mene čoho? Sviatkov lásky a pokoja?
Ja by som chcela tento čas sláviť inak. Sčasti sa mi to už darí. Upratať ako vždy, navariť dobroty a napiecť dva-tri koláče a sedieť v obývačke a rozprávať sa a smiať s blízkymi. Bez darčekov, ktoré aj tak nepotrebujem, bez durenia do kostola, lebo sa to patrí, bez pretekov v tom, kto dodá viac krajších a lepších koláčov, exotickejšieho ovocia, gýčovitejších ozdôb, drahších a zbytočnejších hlúpostí, ktoré vyrábajú za strašných podmienok dospelí aj deti v Číne či Bangladéši. Chcela by som sa po obede prejsť na čerstvom vzduchu s rodinou alebo priateľmi, chcela by som, aby to bol krásny spoločný čas, na ktorý budem s láskou spomínať omnoho dlhšie, než mi vydržia nové okuliare od Versaceho.
Ešte mi napadla jedna vec. Ak by sa viacerým páčili takéto sviatky a svojím kúskom by k nim prispeli a nakoniec by teda také sviatky mali, potom by sa mohli rozhodnúť správať sa a cítiť sa takto aj inokedy a vo výsledku by sme konečne mohli mať tie Vianoce naozaj každý deň, ako sa spieva v tej pesničke.
