Keď som sa prvýkrát stretla s myšlienkou, že v živote je dobré praktizovať vďačnosť a uvedomovať si všetko dobré v našom živote, pomyslela som si, aké to musí byť pekné, keď sa naučíte všímať si dobré veci okolo seba.
Dnes populárna psychológia a rôzni guru instantného života nám každý deň pripomínajú, že v živote je dôležité byť šťastný, vďačný, uvedomovať si prítomný okamih, že je dôležité uvedomiť si a vytvoriť si ideálnu a želanú verziu seba samého. Keď scrollujem Instagramom (bola by som si vďačná, keby som toho robila menej), zo všetkých strán na mňa útočia samozvaní life kouči, influenceri, ľudia s pochybným vzdelanostným profilom a všetci unisono kričia „to je dôležité byť vďačný, a že každý deň", "jediná vec, ktorú máte, je tento prítomný okamih, využite ho!", "aký život budete mať, závisí od toho, ako myslíte, vy ste tvorcom svojho osudu!" .
Dobre, naozaj musím cvičiť vďačnosť každý deň?
Zrazu ma už myšlienka praktizovania vďačnosti neláka. Zdá sa mi to ako nejaký druh nátlaku a ľudia, ktorí to propagujú, sú všetko, len nie autentickí. Viem si ich predstaviť, ako natáčajú reels, kde sa usmievajú a sú vďační, a medzi tými zábermi sa ponoria do vlastnej temnoty, ktorú nikto nevidí, pretože musia byť každý deň vďační a pozitívni. A tak sa vďačnosť, ako mnoho iných svojpomocných konceptov, stáva zvrátenou a zneužívanou a už neplní svoj účel. Stáva sa to maskou, za ktorú sa skrývame, pretože v živote je nevyhnutné byť pozitívny, a keď sme vďační, je to správa, ktorú vysielame svetu, však? "Som vďačný, pretože mám byť na čo hrdý."A Ty? Za čo si vďačný? Je tvoj život taký veľkolepý ako ten môj?" A tak sa praktizovanie vďačnosti stáva ďalším odznakom, ktorý si môžeme zavesiť na náš ideálny instagramový profil a ukázať svetu, aký fenomenálny život vedieme!
Zaujímalo ma, ako je možné, že aplikácia psychologických konceptov zašla tak ďaleko zlým smerom? Môžu psychológovia a certifikovaní kouči s tým niečo urobiť? Ako vieme, komu zo všetkých týchto okamžitých životných guruov dôverovať? Ako stíšiť všetok hluk svojpomocného hnutia, ktoré na nás kričí: buďme šťastní, buďme pozitívni, buďme vďační! Toľko otázok a každá z nich vyvoláva nové starosti. Je len jedna odpoveď, ktorá ma upokojuje, a to kritické myslenie. A to je dôvod, prečo nižšie uvádzame kritický prehľad svojpomocných konceptov, ktoré sú v podstate dobré, no stávajú sa zlými, keď ich nadmerne používame.
Aké sú vaše myšlienky, taký je váš život
Či už ste veriaci a prevzali ste túto vetu od otca Tadeáša, alebo ste možno išli na racionálno-emocionálno-behaviorálnu terapiualebo koučing (REBT), ktorú sama praktizujem, tak ste sa dobre naučili a utvrdili v myšlienke, že veci samé o sebe nás nerušia ale rušia tým, čo si o nich myslíme. Možno ste fanúšikom filozofie existencializmu a milujete Viktora Frankla, ktorý povedal, že medzi podnetom a našou reakciou naň je priestor, v ktorom je našou voľbou, ako budeme myslieť. Možno ste čítali Shakespeara a páčila sa vám jeho veta, že nič v živote nie je dobré alebo zlé, ale naše myslenie to tak robí. Existuje mnoho rôznych foriem tej istej myšlienky, ktorá nás učí, že veľa v našom živote závisí od nášho myslenia.
Dovolím si poprieť Shakespeara a opýtať sa vás – čo ak sú niektoré veci v živote zlé bez ohľadu na naše myslenie? Čo ak v presvedčení, že sila nášho myslenia je obrovská, použijeme práve tie svoje myšlienky na ospravedlnenie zlého správania iných, o ktorých povieme „jeho alebo jej správanie nie je zlé, ale moje myslenie to tak robí; ak zmením svoj postoj, možno sa zmení aj moje správanie“? Práve na tomto príklade vidíme, čo sa stane, keď sa dobrý nápad stane nesprávnym pri jeho aplikácii a prestane slúžiť nášmu osobnému blahu. Práve naopak, slúži na ospravedlnenie zlého správania druhých a zotrvanie vo vzťahoch, v ktorých trpíme.
A práve vtedy, keď sa cítime zle, keď nie je náš deň, je veľká šanca, že v presvedčení, že kľúč je v myslení, si povieme „mysli pozitívne“.
Naozaj pomáha pozitívne myslenie?
Naše myšlienky sú nepochybne dôležité v tom, ako sa cítime a ako sa správame, ale prílišným dôrazom na naše poznanie zabúdame na svoje telo a množstvo signálov, ktoré nám vysiela. Každý z našich pocitov má svoj vlastný spôsob prejavu v tele. Ak sa bojíme, bije nám srdce alebo rýchlo dýchame. Ak sme smutní, môžeme cítiť ťažobu v oblasti srdca. Ak máme depresívnu náladu, môžeme sa cítiť pomalí a ťažkopádni. Každý z uvedených pocitov pre nás predstavuje dôležitú informáciu a slúži na rozpoznanie nášho stavu a pochopenie toho, čo potrebujeme. Naše pocity a ich telesné prejavy sú sprievodcom našich potrieb a hodnôt. Kedykoľvek cítime smútok, depresiu, strach... všetky tieto stavy sú správy z nášho tela, že sme ohrození alebo že sme stratili smer v živote a je dôležité, aby sme ich vedeli správne čítať, aby sme konali čo najlepšie. záujem.
Ak ich potláčame, a to je presne to, čo robíme s tou známou frázou „mysli pozitívne“, nedokážeme zistiť, čo nás trápi, emócie zatlačíme pod koberec a ako to už býva, vrátia sa v horšej podobe a ukážu sa v psychosomatických problémoch, nespavosti a pod. Ako by povedal jeden citát: "Ak sa nenaučíme počuť naše telo šepkať, budeme musieť počúvať, ako kričí." V presvedčení, že všetko závisí od našich (pozitívnych) myšlienok, si hovoríme opak toho, čo nám hovorí naše telo a podieľame sa tak na zhoršovaní vlastného stavu v presvedčení, že pre seba robíme niečo dobré.
Je možné, že keď čelíme bolestivým stavom, rozhodneme sa objať svoje vnútorné dieťa – ďalší koncept, ktorý si získava na popularite.
Buďte opatrní, ako objímate svoje vnútorné dieťa
Nedávno som počúvala influencerku, ktorá opísala spôsob, akým v sebe objíma zranené dievčatko. A práve keď som si pomyslela, aké by bolo fajn, keby influencerka propagovala prácu na sebe namiesto tenisiek, mikín a podobne, počula som, ako hovorí: "A potom som tomu smutnému dievčaťu povedala, usmievaj sa, buď veselá!" Zrazu to už nebola technika „ako objať zranené dievča“ ale technika „ako na gaslight, tzn. rozblázniť vnútorné dievča“. Deti v nás okrem toho, že sú zdrojom slobody a kreativity (ak sa o ne adekvátne staráme), aj zdrojom bolestivých pocitov a všetkých tých stavov, ktoré sme pociťovali, keď sme boli ako deti frustrovaní. Namiesto toho, aby sme im nezakazovali pocity (ako to často robili naši rodičia) alebo ich nútili, aby dosahovali ciele (viete, že „jediná vec, na ktorej záleží, je dostať do školy samé jedničky“) to, čo naše vnútorné deti (ako aj všetky deti vo všeobecnosti ) potrenujú sú empatia a hranice. Empatia ako forma rozpoznávania pocitov – ak teda v sebe vidíme dievča smutné, povieme jej „Vidím, že si smutná“ namiesto „buď šťastná“, pretože to je doslova, ako keby sme jej dali facku. Stanovenie hraníc v zmysle učenia sa, že nič nespadne z neba a že musíme vynaložiť úsilie a prevziať zodpovednosť za svoje správanie. Dievča alebo chlapec v nás neuvoľnia kreativitu a spontánnosť, ak jej/mu povieme, aby bol šťastný a myslel pozitívne a budú sa diať pozitívne veci (bez toho, aby ste sa o ne museli snažiť).
To nás privádza k ďalšiemu konceptu, ktorý v psychológii v skutočnosti neexistuje (aspoň nie tak, ako ho nachádzam v kvázi-duchovných prezentáciách), ale je plný sociálnych sietí. Ste pripravení? Tento konkrétne mi trhá uši, ale je to tu! Tadaaa!
Prineste si svoje manifestáciu so sebou!
Prejavy alebo vizualizácie predstavujú myšlienku, že všetko, čo si naša myseľ dokáže predstaviť, je v skutočnosti možné a zrealizované. Tento koncept sa týka nášho napĺňania cieľov a je blízky konceptu sebaúčinnosti, ktorým sa čoraz viac zaoberám a ktorý odkazuje na presvedčenie, že máme schopnosť dosahovať určité ciele. Na rozdiel od sebaúčinnosti chýba vizualizáciám a prejavom vedecký základ a popis správania, ktoré musíme podstúpiť, aby sme daný cieľ dosiahli. Napríklad na rozvoj sebaúčinnosti sa musíte vystaviť konkrétnym aktivitám, vynaložiť úsilie, hľadať spätnú väzbu, učiť sa od adekvátnych vzorov atď. Na druhej strane, rady o manifestácii sa scvrkávajú na to, že je dôležité myslieť na to, že niečo dokážeme a väčšinou to končí pri predstavách. Takže dnes môžem prejaviť, že zabehnem celý maratón, ale už zajtra môžem prejaviť, že sa stanem inštruktorom jogy... Inými slovami, prejavy ostávajú v mysli namiesto toho, aby (podľa toho, čo toto slovo vlastne znamená) prejavujúce sa v našom vytrvalom a konzistentnom správaní, ktoré nás vedie k cieľu. Tu by som dodal, že nie je úplne pravda, že všetko, čo si myseľ pevne predstavuje v realite, sa deje (ja som napríklad stále nezačala lietať, hoci na to často myslím, bolo by to cool). Keď sa nad tým zamyslím, je celkom dobré, že nie všetko, čo si zaumienime, môže uspieť. Pretože ak by to bola pravda, bolo by veľmi ľahké ublížiť iným ľuďom, pretože ak o nich budeme myslieť zle, stane sa im niečo zlé. Nevidím dôvod, prečo by logika vizualizácie prezentovanej takýmto banálnym spôsobom bola iná v kontexte zlomyseľného myslenia.
Ak si myslíte, že som vyčerpala všetky výrazy zneužívané v populárnej psychológii, tak nie! Dostávame sa k poslednému, ktorý mnohí využívajú na predaj seba a svojich služieb.
Buďte autentickí
Autenticita je o otvorenosti, priamosti, umožňuje ľuďom vidieť naše pocity a dozvedieť sa o nás viac. Keď sme autentickí, potom máme dosť odvahy povedať ľuďom, kto sme a ako myslíme. Dôverujeme autentickým ľuďom a radi sme v ich prítomnosti, sú sympatickí, pretože ich vnímame ako úprimných. Nielen to, s väčšou pravdepodobnosťou si kúpime určitý predmet alebo službu od ľudí, ktorým dôverujeme, vypočujeme si ich rady a necháme sa nimi ovplyvniť. Keďže je čoraz jasnejšie, že autenticita má určité výhody pre tých, ktorých považujeme za autentických, dnes chce byť každý práve taký – čestný a sám sebou. Problém je, že autenticita je ako bublifukový balón, akonáhle sa ho pokúsite chytiť - praskne. Nemôžeme byť zámerne autentickí, ale môžeme sa o to pokúsiť a potom sa vlastne stávame umelými. Každý deň sme vystavení dojímavým a osobným príbehom ľudí na Instagrame (väčšinou sa nám snažia niečo predať) o tom, ako prešli premenou, zmenili sa, naučili sa určité lekcie, naučili sa prijať samých seba atď. Otázkou však je, čo robia v čase medzi ich vystavením na sieťach a či žijú život v súlade s tým, čo propagujú.
Nedávno som pri príprave na workshop o autenticite skúmala čo to naozaj znamená byť autentický a natrafila som na niekoľko vlastností – čestnosť, spontánnosť, sebaobjavovanie a sebauvedomenie. Sebauvedomenie je chrbtovou kosťou predchádzajúcich troch. Inými slovami, autenticita nie je cieľom, ku ktorému smerujeme, ale integrálnou súčasťou procesu budovania sebauvedomenia a sebapochopenia. A práve preto je dnes málo ľudí skutočne autentických, pretože ich čestnosť a otvorenosť voči druhým je dôsledkom čestnosti a otvorenosti voči sebe. A byť k sebe úprimný a otvorený nie je ani príjemné, ani krásne, ani pozitívne, často to nie je niečo, za čo budeme každé ráno vďační, pretože je to vlastne nepríjemný a bolestivý proces učenia sa o sebe.
Nikto sa nezlepšil, kým bol šťastný
Nie ste každý deň pozitívny, šťastný a vďačný? Nevstávate každý deň s dobrou náladou? To nie je také zlé. V klinickej psychológii sa tento stav nazýva mánia a vezmite si moje slovo, nechcete byť maniak. Nielenže to pre vás nie je dobré, ale z tohto stavu nerastiete ani sa nevyvíjate.
Smútok, utrpenie a bolesť sú na druhej strane často stavmi, z ktorých sa učíme, nech sú akokoľvek nepríjemné. Nepriala by som ti v živote priveľa smútku a utrpenia, ale určite ti rada poviem, že pozitívne a negatívne stavy sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života, ktorého cieľom nemusí byť zbesilá honba za životom plnom šťastia.
Nedávno som čítala dobrú myšlienku mojej obľúbenej existencialistickej filozofky Simone de Beauvoir. Povedala, že presný význam slova šťastie nebol stanovený a ešte menej je známe, aké skutočné hodnoty zahŕňa. Šťastie sa nedá nijako merať a vždy je ľahké vyhlásiť za šťastnú situáciu, keď ju chceme niekomu vnútiť. Filozofia existencializmu, zaoberajúca sa psychológiou človeka, odmieta šťastie ako dôležitý pojem a dáva prednosť pojmu sloboda.
A tak vás prosím, aby ste slobodne spochybňovali všetky tieto názory, ktoré sa vám snaží niekto vnútiť. Prosím vás, aby ste prehodnotili aj tento môj text. Priblížte si všetky tieto koncepty pohľadom vedca a uvidíte, či a ako vám slúžia. Buďte slobodní byť vďační, ale tiež nebuďte otrokom vďačnosti.
A z času na čas si pripomeňte, že nič dôležité (v umení, vede a spoločnosti všeobecne) sa nedialo vtedy, keď sa ľudia tešili, ale keď sa trápili alebo čudovali.
V nádeji, že tento môj text osvetlí zneužívanie rôznych svojpomocných výrazov a bude vám užitočný, je dôležité spomenúť, že nevznikol ako dôsledok šťastia, ale hnevu. A hnev je negatívny stav, však?
