Môžete robiť niečo také všedné, ako je odbočenie doľava na križovatke počas dopravnej špičky alebo hľadanie kľúčov v hektické ráno. Môžete sa pripravovať na kľúčovú udalosť, ako je stretnutie so šéfkou, „ten“ rozhovor so svokrou o výchove vašich detí alebo sľubné rande. Takéto a podobné chvíle si vyžadujú ten najdôležitejší rozhovor. Samej so sebou.
Uvoľniť sa a nahlas si pokecať so sebou neznamená, že ste divná, ani nenaznačuje, že niečo s vami nie je v poriadku. Práve naopak. Je to tá najnormálnejšia vec na svete.
Malá štúdia publikovaná v Quarterly Journal of Experimental Psychology zistila, že pri hľadaní známych predmetov (ako sú napr.kľúče) pomáhalo rýchlejšie predmet nájsť ak ľudia nahlas vyslovovali názov predmetu. Potvrdzuje to aj ďalšia štúdia, ktorá mapuje ľudské správanie a proces zapamätania si a ukázalo sa, že hovoriť nahlas počas môže pomôcť urýchliť a upevniť pochopenie témy.
Samohovor môžete použiť aj na prekonanie extrémnych emócií – vrátane hnevu, smútku, zmätku a stresu – a na vyriešenie osobných rébusov. Považujte tento čin za akýsi „hovorený denník pre seba“. Ak to bolo dosť dobré pre Sokrata a Platóna, ktorý s obľubou používali techniku „Sokratovho dialógu“, je to dosť dobré aj pre nás.
Ako často sa so sebou vlastne rozprávate?
Spoznávate niektoru z následovných viet:“ Ale prosím Ťa, pre Teba to nemôže byť problém“
„ Ale hádam Ti to nie je zaťažko, veď Ti to zaberie päť minút!“ Počujete samých seba ako hovoríte: “nechaj, ja to urobím“ a vzapäti si v duchu dávate facku. A potom príde bomba: „ moja mama všetko vie a robí to najlepšie!“ a vtedy už neviete či sa tešiť alebo plakať od toľkej všemohúcnosti do vás vloženej. Vtedy samozrejme, urobíte aj nemožné aby ste potvrdili tu dôveru. Ale chcete naozaj robiť všetko to čo od vás niekto žiadá? Rozumiete svojim potrebám a sú v súlade s tým čo naozaj cítite a potrebujete? Ako často vediete rozhovory samé so sebou? Hmmm... myslela som si. Predpokladám, že to robíte zriedkavo. Je vám to divné. Nemáte čas sama so sebou diskutovať. Alebo horšie – načo by ste to robili?
Na stupnici od 1 po 10 ako veľmi sa teraz cítim dobre? A som vôbec na tom dobre?
Ja som si na túto otázku odpovedala ked’ som pred rokmi bola na prvom koučingovom výcviku, a aj to len preto lebo to bolo súčasťou cvičenia, ktoré sme robili. Také prínosné!
Odvtedy si túto otázku kladiem priebežne. Nemám mantry, afirmácie ani nemeditujem. Ale pýtam sa seba často ako sa na tejto stupnici mám. So štyrmi deťmi, pestrou kariérou, spoločenským životom a rôznymi pro bono projektami je toto veľmi účinná pomôcka na určenie priorít. Viete, ja celkom rada a pravidelne chodím na kávu sama so sebou. Navonok pôsobím opustene. Veď si to len predstavte - sama s už druhou šálkou kávy, pozreajúc von oknom alebo len tak do prázdna. V našich končinách stále nezvyčajná vec. A pritom, v takýchto chvíľach sa v mojej hlave odohráva búrlivý dialóg a vyhadzovanie smeti z duše. Hovorenie nahlas v takýchto chvíľach nahrádzam písaním a je to veľmi terapeutické.
Cez životné lekcie som sa naučila ako veľmi je dôležité aby som bola ja na tom dobre. Mentálne, fyzický a emočne. To už nie je len otázka voľby, ale je to osobná zodpovednosť. Starostlivosť o seba je v podstate starostlivosť o všetkých, ktorí sa o nás opierajú.
Nie je to kolagénová maska na tvár ako nám to ponúkajú (sociálne) médiá. Skutočná starostlivosť o seba je tvrdá. Často chaotická a nie vždy pekná. Je treba vytvárať hranice, riešiť vnútorné pnutie a treba robiť všetko, čo je potrebné, aby sme sa uistili, že sme zdravé, šťastné a naplnené. Toto je náročná práca.
Musíme ju začať vnímať ako nevyhnutnosť, nie ako pôžitok alebo luxus. Keď začnete hovoriť samé so sebou, robte to tak ako keby ste sa rozprávali s niekým koho milujete. Vaša reakcia na stres sa zmení. Namiesto toho, aby ste sa bránili, bojovali alebo ignorovali nepríjemnú udalosť, ktorá sa stala, váš láskavý rozhovor samej so sebou vám pomôže byť v prítomnom okamihu. Stretnete sa so sebou presne tam kde ste, s tým, čo sa práve deje. Uvedomíte si, že bez ohľadu na to, kde ste fyzicky, či v malej miestnosti plnej myšlienok iných alebo v tomto nekonečnom vesmíre hviezd, všetko je vo vašej mysli.
Aby sme sa mali a cítili dobre je dôležité uvedomiť si aké máme vzťahy a s kým ich pestujeme. DR. Lillian Glass, expertka na komunikáciu vynikajúco opísala toxické vzťahy v knihe „Toxický ľudia“. Definovala toxický vzťah ako akýkoľvek vzťah ľudí, ktorí sa nepodporujú, kde existuje konflikt, presadzovanie a kde jedna osoba neustále ponižuje a bagatelizuje druhú osobu.
Kým v každom vzťahu prežívame malé víťazstva aj pády, v toxickom vzťahu obe osoby preukazujú nezdravé správanie a neprejavujú si úctu. Nevzťahuje sa to len na partnerské vzťahy, ale aj medzi rodičmi a deťmi a tiež medzi priateľmi a môžu trvať roky.
Je veľmi dôležité ich rozpoznať, ak je to možné eliminovať, a ak nie aspoň minimalizovať aktívnu účasť v nich. Nie je nič strašné na tom ak na chvíľu znížime komunikáciu ak sa stala nezdravou. Takýto vzťah sa celkom ľahko rozpoznáva, ale ťažko sa mení, obzvlášť ak sme do neho emočne zaangažované. Preto je dôležité vedieť si nastavovať si hranice.
Najväčšiu úlohu pri nastavovaní hraníc, a teraz milá čitateľka a milý čitateľ, nebudete prekvapení, je asertívna komunikácia. Vedeli ste, že? Ale ako sa to robí byť asertívnou?
Pri takej komunikácii rešpektujeme svoje, ale aj cudzie želania, potreby a práva. Asertivita je správanie, ktorým sa postavíme samé za seba, vyjadrujeme svoje potreby a postoje priamym a nedvojzmyselným spôsobom a nikoho tým neohrozujeme.
Výhoda takej komunikácie je, že sa cítime dobre vo svojej koži, vo vzťahu s inými, budujeme sebaúctu, znižujeme úzkosť a to nám poskytuje možnosť slobodnej voľby v živote.
Istú dobu som vedome pracovala na tom, že mám právo vybrať si mať sa dobre bez potreby to niekomu vysvetľovať alebo sa ospravedlňovať. Povrchnému pozorovateľovi sa to mohlo javiť ako egoizmus. Ale každý kto si tu cestu prešiel vie, že ten proces viac bolí ľudí okolo nás ako nás samotné. Stanovenie hraníc nás nezbavuje súcitu s bolesťou alebo potrebami iných, ani nás nerobí sebeckými. Hranice okrem iného znamenajú, že nie vždy je našou zodpovednosťou riešiť niečiu nespokojnosť, smútok alebo problém.
Sebakontrola a kontrola spôsobu, akým vedieme rozhovor, patria medzi dve najužitočnejšie zručnosti, ktoré sa človek môže naučiť. Sú základom každej formy komunikácie a účinne komunikovať môžete len do tej miery, do akej rozumiete samé sebe.
To, čo si hovoríme a ako to hovoríme má obrovský vplyv na našu sebaúctu, presvedčenie o vlastnej účinnosti a celkový pocit hodnoty.
TEN kritik!
A potom tu je ten hlas. Kritik. Večne nespokojný. Možno hlas mamy. Otca. Trénera. Kamarátky, ktorá sa na vás vozila. Babiny, ktorej hlas hovorí „nesmieš ísť von bez čistého spodného prádla. Čo keď Ťa zrazí auto?! By si pomysleli, že si nevychovaná“. Vlastne ako to píšem si uvedomujem, že mám 45 a vždy keď beriem kľúče od domu do ruky si urobím mentálny check aké spodné prádlo mám na sebe.
Len ťažko prekričíme hukot interného kritika.
Negatívne sebahovory sú hladné po externom potvrdení. Stačí jeden malý hlas v éteri, ktorý súhlasí s vaším vnútorným kritikom a vnútorný dialóg vás odvedie – od vás. Liekom nie je hľadanie jednomyseľnej chvály z vonkajšieho sveta. To by bola beznádejná cesta, ktorá zničí všetku vnútornú prácu len preto lebo podľahnete niekomu kto vás kritizuje.
Nápravou je presná a pozitívna sebareč. Nekonečné množstvo toho. Nie bludné afirmácie alebo metafyzické vyhlásenia o vesmíre. Ani nie opakovanie zrejmých právd, a mantier, ktoré niekto predáva ako všeliek.
Jediné, čo môžete urobiť, je obaliť sa pozitívnymi slovami o sebe, prehlušiť toho vnútorného kritika a postaviť stavebné kamene poctivej vnútornej práce, kombináciu povinnosti a vlastných možností.
Hovoriť nahlas so sebou samým vám môže pomôcť nájsť riešenie, zapamätať si viac vecí, regulovať svoje emócie a byť objektívnou. Skúste si tiež všímať ukradnuté momenty. Takmer v každom dni sú prázdne miesta, maličké zákutia času, ktoré môžete obývať v samote. Skúste prísť na schôdzku o desať minút skôr, ísť do práce pešo, vziať si obed von na lavičku, pripraviť večeru bez toho, aby ste mali telefón pritlačený na jedno ucho. Zhlboka sa nadýchnite, buďte v kľude a pozrite sa na seba, hoci len na pár minút.
A keď máte o sebe pochybnosti, jednoducho – si povedzte pravdu. Viem, že viete, čo je pravda. Aj keď teraz možno namietate, že nie. Ale kým tak robíte pocit kdesi v žalúdku vie, že to tak je a priznať si pravdu si vyžaduje sebaúctu. Predsa nikto nás nepozná tak ako sa poznáme my samé. Nie je to tak, že by sme toho potrebovali veľa - ale musíme robiť správne veci a to začína brutálne neospravedlniteľným a úprimným uvedomením si seba samého. A úplne luxusne si dovoliť stávať sa lepším každým dňom.
Každá si zaslúži byť na prvom mieste a môžeme začať tým, že sa o seba, o svoju dušu budeme starať po kroku každý deň. Buďte tou osobou ktorá rozumie tomu čo potrebuje a nebojí sa to povedať nahlas. Sebahovor nie je znakom bláznov, ale ten najdôležitejší rozhovor, ktorý musíte viesť. Rozhovor so sebou. Musíme sa mať dobre nie byť dobré.
A možno vám aj pomôže nájsť kľúče.
