Spravodlivosť pre komfortnú zónu
Žijeme v tyranii pozitivizmu a akéhosi postapokalyptického osobného rozvoja, v ktorom nie je dovolené nebyť celý deň usmiaty, a už vôbec nešťastný, smutný, vystrašený. Nie, vôbec nie, musíte byť tou najlepšou verziou seba (ďalšia fráza, ktorá mi v poslednej dobe zvyšuje tlak), inak nie ste hodnotnou ľudskou bytosťou.
Pohľadný tréner na obrazovke zareval: „Vystúp zo svojej komfortnej zóny, posuň svoje hranice!“ a mával rukami na všetky strany. Kým sa mi lial pot z hlavy priamo na podlahu, s neodmysliteľným preklínaním dňa, kedy som sa narodila, tréner túto mantru niekoľkokrát zopakoval. Určite ju počul na nejakom kurze na tému "Ako motivovať cvičencov" iba za euro z pôvodnej 999 eurovej ceny. Teda, isté je, že vzdelanie až tak veľa nestálo, ale taká bola moja odhadovaná hodnota jeho motivačného pokriku. Po štvrtom zavolaní, aby som vystúpila z komfortnej zóny, jediné, k čomu ma to motivovalo bolo vyhodiť televízor z okna.
Táto scéna sa stala pred pár rokmi a ja som sa medzitým k téme komfortnej zóny neraz vrátila s pocitom, že všetci títo, motivační rečníci, jej robia veľkú nespravodlivosť. Pretože faktom je, že žijeme v tyranii pozitivizmu a akéhosi postapokalyptického osobného rozvoja, v ktorom nie je dovolené sa celý deň neusmievať, nieto byť nešťastný, smutný, vystrašený. Musíte byť tou najlepšou verziou seba samého (ďalšia fráza, ktorá mi v poslednej dobe zvyšuje tlak), inak nie ste hodnotnou ľudskou bytosťou.
Paradoxne, zatiaľ čo sme duševne napádaní všetkými týmito motiváciami, produktivitou, „rastovým zmýšľaním“ a podobnými konceptmi, ktoré sa nemotorne maskujú ako duševné zdravie a starostlivosť o seba a v skutočnosti sú to kecy,ľudia stále nepoznajú oveľa elementárnejšie veci. Napríklad, čo robiť s emóciou hnevu. Ako vyzerá proces smútenia. Prečo nemôžete a nemali by ste vypnúť strach. Ako zdielať emócie. Čo je pravdivosť k sebe. Z psychologického hľadiska to vyzerá tak, že človeka, ktorý nevie čítať a písať, nútite pripraviť si doktorát. Osobe to nepomôže, len viac smutná, frustrovaná a ponížená.
Komfortná zóna je mäkká a niekedy to potrebujeme
Život každého človeka nevyhnutne obsahuje značné množstvo utrpenia. Je to prirodzené, očakávané, normálne a potrebné. Napríklad, keď stratíme niekoho blízkeho. Keď vyrastieme z niečoho, čo nám fungovalo, a teraz to už nefunguje. Keď zažijeme zradu. Ochorieme my alebo blízki. Utrpenie je bežnou súčasťou ľudského života a prežívania.
Preto to čo vyčítam propagátorom „vystúp z komfortnej zóny“ je, že predpokladajú, že všetci sme vždy pripravení, dychtiví a ochotní prelomiť niektoré zo svojich hraníc, rozvíjať sa, učiť sa a zvládať nové veci. Problém je v tom, že to tak jednoducho nie je a že všetky tieto mantry nikdy nezohľadňujú aktuálny životný kontext osoby, s ktorou sa rozprávajú, ale predpokladajú a kričia, aby sa stali najlepšou verziou seba samých. Predstavte si, aké kruté by bolo povedať človeku, ktorý prechádza mimoriadne stresujúcim alebo dokonca traumatickým zážitkom, že musí vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Osoba, pre ktorú sú vtedy všetky ochranné mechanizmy vo vysokej rýchlosti, majú obmedzené zdroje, trpezlivosť a nervy.
A práve v takýchto situáciách, keď prechádzame krízou alebo akokoľvek ťažkým obdobím, potrebujeme návrat do komfortnej zóny, z ktorej nás ten istý spúšťač udalostí vypustil. Jedna z vecí, ktoré sa odporúčajú v krízovej psychológii je, že človek prechádzajúci krízou by mal mať rutinu, predvídateľnosť a známosť prostredia aj ľudí. Pomáha to znovu získať pocit kontroly nad svojím životom a znižuje prežívanie neistoty, ktorú človek ťažko znáša aj vtedy, keď nie sme v kríze, nieto ešte vtedy. V takýchto situáciách a obdobiach – ktoré skôr či neskôr nikoho z nás neminú a neobídu – nás mäkkosť a familiárnosť zóny pohodlia môže zachrániť, poskytnúť nám útočisko a pokoj, ktoré v tom čase najviac potrebujeme.
Poznajte svoju zónu pohodlia
Hoci je komfortná zóna vlastne synonymom pre všetko, čo je pre nás známe a zavedené, dobré, ale aj zlé – pretože niekedy si radšej vyberieme známe zlé ako neisté dobré – komfortná zóna môže zahŕňať aj určité správanie, ktoré nám dáva pocit, že sme v bezpečí. Môžu to byť mnohé rituály, ako je počúvanie hudby, chôdza, tréning. Pre mnohých ľudí takýto rituál býva sledovanie seriálov, ktoré už sledovali, a to aj viac ako raz. Dnes má dokonca názov, ktorý si netrúfam preložiť – „komfortné bingeing“. Na rozdiel od klasického „hýrenia“, ktoré nás kŕmi dopamínom, sa to týka seriálov a filmov, ktoré sme už videli. To nás zaraďuje, aj keď len imaginárne, do už známeho kontextu, so známymi postavami a zápletkou. A tak, ak je svet už taký neistý a chaotický, aspoň viem, čo sa bude v tejto sérii v najbližších epizódach diať. A po niekoľkých zhliadnutiach je ten pocit, ako keby sme poznali hlavné postavy, vzácny.
Sama mám obľúbene seriály. Komfort mám so starým známym Sexom v meste alebo Zúfalými manželkami. Nedávno som objavila v TV, že dlhodobo beži seriál Dva a pol chlapa. Sa mi tak zdalo, že poznám niektoré časti naspamäť, pretože som tie epizódy videla veľa krát. Tieto seriály si môžem pozrieť aj vtedy, keď tú „komfortnú“ chvíľku nepotrebujem, ale aj vtedy, keď pozerám niečo, do čoho nemusím vážne investovať pozornosť a energiu. S týmto viem, že neurobím chybu.
Hlavné postavy Dva a pol chlapa sú výbornými príkladmi bývania v komfortnej zóne, no úplne opačnými príkladmi. Charlie napríklad nemá problém so svojím životným štýlom, kým sa neocitne vo vzťahu, ktorý trvá dlhšie ako víkend, a až potom si uvedomí, že nie je vybavený žiadnymi schopnosťami, aby sa skutočne spojil s inou osobou. Čo si môžeme myslieť o jeho životnom štýle, je jedna vec, ale to, ako ten životný štýl na neho pôsobí je vec druha. Je to pre neho pohodlné nech si druhí myslia čo chcú. Pohodlné, kým na neho nebudú kladené nové nároky. Potom, samozrejme, všetko ide do hája, ako sa to často stáva aj nám, ktorí nie sme úspešní autori džinglov s vilou na pláži v Malibu.
Alan je na druhej strane taký zúfalý a nešťastný, že je to jeho hlavné poznávacie znamenie. Občas sa zdá, že on sám akceptuje neodvratnosť a trpkosť svojho osudu, a práve preto je Charlieho opakom – nielen v tom, ako vychádza so ženami a ako veľmi sa nenarodil pod šťastnou hviezdou, ale aj v kontexte jeho komfortnej zóny. On je ten, kto by mal opustiť svoju zónu, uniknúť z nej čo najrýchlejšie, no nerobí to, pretože nie je pripravený vzdať sa všetkého pohodlia, ktoré mu táto zóna prináša. Ako sám raz povedal: „Radšej budem občanom druhej kategórie tu v raji ako kráľom špinavej chatrče vedľa letiska.“
V rozbore ďalších seriálov by sme mohli pokračovať dlho, ale na tomto seriály a ako aj mojej osobnej už niekoľko týždňov trvajúcej komfortnej zóne s ním je zaujímavé, že je naozaj výborný s geniálnym scenárom.
Celé to je o politickej nekorektnosti, s macho hlavnou postavou a kopou neurotických žien, čo nie je niečo, čo by som dnes ochotne sledovala a už vôbec zbožňovala. Vlastne celým Ja bojujem so stereotypizáciou žien a ich devalvovaním a tento seriál je presným opakom. A možno aj to je vlastnosť našich komfortných zón – že v nich neplatia rovnaké pravidlá ako v „reálnom živote“, ale sú úplne iné, v ktorých môžu byť nezbedníci ako Charlie nielen roztomilí, ale aj naši obľúbení.
Zostaňte vo svojej komfortnej zóne tak dlho, ako potrebujete
To neznamená, že by sme nemali vyjsť zo svojej komfortnej zóny, práve naopak. Znamená to byť jemný a flexibilný k sebe, svojim limitom, svojím potrebám a tomu, čo s tým urobíme.
Ehm, keby sme nevystúpili zo svojej komfortnej zóny, nič by sme v živote nedosiahli – od učenia sa plávať, cez zápis na strednú školu, hľadanie si práce až po spoznávanie nových ľudí. Život je plný príležitostí vyjsť z komfortnej zóny a často z nej vystúpime bez toho, aby sme si to uvedomovali. A to je skvelé. Preto naozaj nie je dôvod byť bombardovaní správami zo všetkých strán, že jedna po druhej dnes musíme vyjsť zo svojho komfortu, ako keby to bol svrab.
Preto navrhujem byť opatrný so všetkými tými modernými výkrikmi, ktoré nám upierajú právo byť najlepšou verziou seba samých (grrrrr), neustále sa snažiť dostať niekam, kam sme sa ešte nedostali. Pretože nám posielajú správu, že akí sme teraz, nie sme hodní lásky a prijatia, ale budeme iba ak sa dostaneme z tej prekliatej komfortnej zóny a mučíme sa, aby sme sa stali niečím, čo možno chceme a nemusíme sa stať. Týmto spôsobom je nám odopierané právo byť tým, kým sme teraz, nech je to čokoľvek. A „teraz“ je všetko, čo máme, pretože minulosť je preč a budúcnosť je neistá, nie je tam (zatiaľ). Preto, ak máte chuť leňošiť vo svojej zóne pohodlia, zbierať a šetriť energiu, spoliehať sa na rutinu a známosť, pokračujte v tom.
Celý tento článok môže znieť čudne od osoby, ktorá sa profesne venuje sebarozvoju. Môj prístup asi najviac vystihuje slovo: príčetný sebarozvoj. Áno, sebarozvoj je nutnosť, ale tak ako všetko má svoj kontext a rámec. Moja úloha je človeku asistovať a pomôcť mu rozpoznať kedy pridať, kedy ubrať a kedy sa schúliť a prečkať.
A ak sa k vám v štádiu schúlenia prikradne nejaký blázon a povie, že je čas vyjsť zo svojej komfortnej zóny, povedzte, že rozumiete, a vo svojom srdci vedzte, že toto je vlastne stratégia Charlieho Harpera: „Keď poviem, 'chápem' , to neznamená, že tomu rozumiem." To neznamená, že súhlasím. To ešte neznamená, že počúvnem."
Aby som podala článok komplexne, ale zároveň sa nepúšťala do dálšej témy, rozlišujte kto vás pozýva do akcie. Je naozaj pravda, že za hranicou známeho leží veľa prospešného a dobrého. Nech neprepásnete v správnom čase podanú ruku ked' vás komfort začne pohlcovať.
Neviem, aké múdre je vo všeobecnosti počúvať rady Charlieho Harpera, ale určite je to menej zlé ako motivačné rady za euro.
