"Ak si sa do štyridsiatky nespoznala, teraz je už neskoro“, uvažovala nahlas moja mentorka a ja som hltala každé jej slovo. Ako budúca koučka som zbožňovala supervízne skupiny, kde som sledovala, ako sa majstrovsky a s nadhľadom pozerá na problémy našich klientov. V ten deň moja kolegyňa predstavila prípadovú štúdiu, v ktorej popisovala svoju prácu so štyridsiatničkou, ktorá prišla s cieľom lepšie sa spoznať a pochopiť.
Nielenže pre mňa každá veta mojej mentorky niečo znamenala, ale niektoré jej výroky mi zostali vryté do mozgu ako jasne definované ciele – do štyridsiatky som sa už poznala a viem, kto som. Toto je obzvlášť dôležité, ak pracujem s ľuďmi, pretože len ťažko pomôžete iným, ak máte sami krízu identity.Tomuto nastaveniu som verila dlho. Až kým som neprekročila štyridsiatku a nepočula som nasledujúcu vetu - "Máš 45 rokov a pôsobíš ako puberťačka".
Videla som, že mnoho z nás má od seba po štyridsiatke veľké očakávania, akoby to bol čas, keď sme sa stali múdrejšími a bystrejšími a teraz už len potrebujeme zbierať ovocie z toho, čo sme sa naučili. Mnohí z nás to tak necítia a nie sú pripravení o tom otvorene hovoriť.
K zmätku sa pridáva skutočnosť, že hoci od seba očakávame, že budeme múdrejší, stabilnejší a skúsenejší, chceme, aby bol stredný vek, tým vekom keď si konečne dáme voľno. Chceme, aby to povestné šťastné vnútorné dieťa (o ktorom neustále čítame a počujeme od mental influencerov) behalo, bavilo sa, bolo spontánne a neviazané. Muži viac ako ženy. Ale to je nevedecké len pozorovacie konštatovanie.
Na prahu štyridsiatky si dávame zdanlivo protichodné ciele – byť zrelí a múdri, ale baviť sa ako dieťa lebo duchom sme predsa stále mladí,nie? Keď vyskúšate oboje, skončíte pri tom, že vám niekto povie „máš po štyridsiatke a správaš sa ako puberťáčka“.
Ďalším problémom súvisiacim so štyridsiatkou je, že v tomto období života zisťujeme, že náš život zrejme nevyzerá tak, ako by sme si ho predstavovali. V dvadsiatke vieme, že by sme mali dokončiť školu a zamestnať sa. Tridsiate roky sú už z veľkej časti vyhradené pre podnikanie, zakladanie rodiny. Logicky by sa teda veci v štyridsiatke mali sústrediť na udržanie rodinného života, už vybudovanú kariéru a spoločnú výchovu detí, ktoré nás čoskoro opustia.
Problém je v tom, že naše skúsenosti, a môžem o tom hovoriť zo svojej koučovacej praxe, poukazujú na opak. Je veľa štyridsiatnikov, ktorí ignorovali odporúčaný naratív (manželstvo, deti, vybudovaná kariéra) – sú rozvedení alebo sa nikdy neoženili, nemajú deti, sú v nešťastných manželstvách a ako hovorí jeden z mojich klientov, „zatratili svoj život “, nemajú vybudovanú kariéru, ale stále blúdia. Samozrejme, že sú ľudia,ktorí žijú vo funkčných a šťastných rodinách, milujú svoju prácu, ale aj tí si kladú otázky o zmysle života a hlavne o zmysle svojho života.Môže sa to zdať,že nám to je dané biologický.
Všetci títo ľudia majú v strednom veku pred sebou neľahkú životnú úlohu. Musia si sadnúť sami so sebou a zamyslieť sa nad tým, čo od života chcú, položiť si otázku, čo od seba v týchto rokoch očakávali a ako to dopadlo. A čo je dôležitejšie, odpovede na tieto otázky by im mali pomôcť preskúmať, ako si chcú vybudovať svoj život ďalej.
A tak som sa v ankete pýtala:
.Ako ste si predstavovali štyridsiatku a ako dopadla?
.Prekvapili ste sami seba, tým ako vyzerá život v štyridsiatke?
.Aké otázky si kladiete v tomto období svojho života?
Poslala som tieto otázky niekoľkým svojim skupinám, zoznamu adresátov a použila som aj anketu na IG, ktorá zahŕňala mužov aj ženy. Bolo by prehnané povedať, že odpovede, ktoré som dostala, sa dajú zovšeobecniť na celú populáciu, ale je pravda, že medzi mužmi a ženami som dostala nápadne odlišné odpovede. To, čo som sa naučila z tohto môjho minivýskumu, ma priviedlo k vážnym úvahám.
Totiž mladších členov skupiny (tridsiatnikov) som požiadala o odpoveď na otázku, ako si sami seba predstavujú v štyridsiatke a či ich v tom životnom období niečo trápi. Muži mi odpovedali menej často ako ženy, akoby sa ich otázka netýkala. To ma priviedlo k záveru, že pre mužov po tridsiatke a štyridsiatke toto nie je téma.
Potom muži po štyridsiatke túto hypotézu potvrdili. Pri analýze ich odpovedí som si všimla jeden spoločný menovateľ – štyridsiatka pre nich nie je taká dôležitá ako pre ženy. Nie je to obdobie, kedy si vyrovnávajú životné účty.
A potom nastal zlom v mojom výskume. Akurát, keď som sa sama seba pýtala, ako je možné, že muži nemyslia na štyridsiatku, viacerí muži sa vo svojich odpovediach otvorene zverili, že ich viac trápi päťdesiatka. Očakávajú, že práve vtedy ich mužská sila, potencia, športový duch a fyzická obratnosť sa zníži. Tiež sa obávajú, koľko kariérnych príležitostí budú mať v tomto veku. Podobné výsledky som našla aj v jednej kvalitatívnej analýze doktorandského štúdia, v ktorej sa autorka spýtala mladých ľudí, čo robí mužov úspešnými vyjednávačmi. Hoci fyzická sila na prvý pohľad nemá nič spoločné s obchodným úspechom pri rokovaniach, takmer 80 % odpovedí, ktoré som od mužov dostala, sa týkalo fyzickej dominancie. Ak je fyzická zdatnosť a potencia dôležitým determinantom maskulinity a obchodného úspechu, potom dáva zmysel, že štyridsiatka pre nich (zatiaľ) nie je hrozbou, ale päťdesiatka áno.
A tak zatiaľ čo muži po tridsiatke a pred štyridsiatkou si môžu na chvíľu oddýchnuť, pretože päťdesiatka nečíha za rohom, u nás žien je situácia trochu zložitejšia.
Otázky, ktoré si vtedy my ženy často kladieme, sa týkajú odvahy prijať nové výzvy, či už ide o prácu alebo lásku. Spoločný menovateľ väčšiny odpovedí, ktoré som dostala, sa týkal pojmov ako význam, účel, odvaha a zmena. Niektoré nesmelo spomínajú slovo perimenopauza a niektoré sa odvážnejšie odvolávajú na fakt, že menopauza nás všetkých čaká po štyridsiatke, a tak som sa stretla s výrokom „do 48 rokov som sa cítila ako tínedžerka a potom som sa stratila vo svojom tele."
Podobne ako muži, aj my ženy sa bojíme telesných zmien. Len na rozdiel od nich tému otvárame o niečo skôr.
Feministický pôvod termínu
Výsledky, ktoré som získala v miniprieskume ma priviedli k tomu, aby som preskúmala, čo hovorí veda na tému rodových rozdielov v súvislosti s krízou stredného veku. Tak som sa dostala k článku „The Feminist Origins of the Midlife Crisis“, ktorého autorkou je Susanne Schmidt z University of Cambridge. Pojem kríza stredného veku zaviedol v roku 1905 psychológ Elliot Jaques, no v skutočnosti bol spopularizovaný o dve desaťročia neskôr ako feministický termín, ktorý naznačuje elimináciu tradičných rodových rolí v období stredného veku.
Ďalej som objavila knihu „Passages“ od Gail Sheehy, ktorá predstavuje skutočný feministický príspevok k pochopeniu tohto konceptu. Muži a ženy čelia tomuto životnému obdobiu rôznymi spôsobmi v dôsledku rôznych sociálnych rolí a očakávaní. Je zaujímavé, že autori tvrdili, že stredný vek je pre mužov kríza, no pre ženy príležitosť.
Muži môžu zažiť krízu identity, ak majú pocit, že nedosiahli svoje profesionálne ciele alebo ak sa cítia uväznení vo svojej kariére. Na druhej strane ženy často skúmajú nové identity a záujmy, hľadajúc zmysel nad rámec svojich tradičných rolí. Je to obdobie, kedy lepšie spoznávajú seba a svoje túžby. Toto sú roky, keď si kladieme otázky sebapoznania.
Mnohé ženy využívajú túto fázu na vzdelávanie, kariérne zmeny, či zábavu a relax. Zatiaľ čo muži zostávajú pod tlakom tradičných obmedzení, že ich kariéra, fyzická sila či finančný prínos pre rodinu musia byť zachované, ženy sa pomaly vymykajú z tradičného rámca svojich rolí a objavujú dlho vytúženú slobodu v oblasti kariéry. Často zanechávajú lukratívnu karéru v korporátoch a začínajú podnikať v niečom čo im napĺňa dušu. Nezabúdajme na sex. Zatiaľ čo muži sa boja o svoju sexuálnu potenciu, mnohé ženy objavujú plné sexuálne uspokojenie práve po štyridsiatke.
Čo ma najviac zaujalo v miniprieskume, bolo pomenovanie štyridsiatnikov „nová mladosť“. Ženy v strednom veku často čelia prázdnemu hniezdu, keď deti odchádzajú z domu. Toto oslobodenie od rodičovských povinností im umožňuje prehodnotiť svoj život a znovu objaviť svoje záujmy a vášne. Ženy, ktoré nie sú matkami po štyridsiatke, či už z vlastnej vôle, alebo preto, že mali problémy s otehotnením alebo nenašli vhodného partnera, skúmajú nové spôsoby, ako viesť zmysluplný život a byť šťastné.
Niektoré ženy využívajú tento čas na objavovanie nových kariérnych príležitostí, koníčkov alebo vzdelávacích príležitostí, ktoré možno zanedbali, keď sa sústredili na rodinu. Mnohé z nich v strednom veku často zažívajú zvýšenie sebavedomia a sebauvedomenia. Sú menej zaťažené sociálnymi očakávaniami a viac sa zameriavajú na svoje vlastné potreby a túžby. Táto zvýšená sebadôvera môže viesť k odvážnym rozhodnutiam a zmenám v kariére, vzťahoch a životnom štýle.
Kríza stredného veku môže byť časom intenzívnej introspekcie a emocionálneho rastu. Podporujú to oveľa premyslenejšie odpovede, ktoré som dostala od žien, v porovnaní s dosť strohými odpoveďami od mužov.
Ženy často využívajú toto obdobie na hlbšie prepojenie samej so sebou, na skúmanie svojich hodnôt, cieľov, účelu a sexuality. Toto je obdobie, kedy hľadajú duchovnú obnovu, spiritualitu a ženskosť, či už vzdelávaním, meditáciou alebo inými formami osobného rozvoja. Mnohí z nich si v strednom veku viac uvedomujú svoje fyzické zdravie a podniknú kroky na zlepšenie ich pohody. To môže zahŕňať cvičenie, zmeny stravovania a iné zdravotné návyky, ktoré zlepšujú kvalitu ich života. Toto zameranie na zdravie môže vyústiť do pocitu fyzickej a duševnej vitality, čo ďalej prispieva k pocitu „novej mladosti“. S uvoľneným časom a energiou si mnohé ženy v strednom veku vytvárajú nové sociálne a profesionálne siete.
Inými slovami, stredný vek je pre ženy potenciálne pozitívne obdobie plné nových príležitostí a osobného rastu. Kríza stredného veku môže byť skôr príležitosťou na znovuobjavenie seba samého, stanovenie nových cieľov a vytvorenie plnohodnotnejšieho a zmysluplnejšieho života.
A čo dvojité štandardy stárnutia?
Pri čítaní vyššie uvedenej literatúry som sa zamilovala do vlastnej krízy stredného veku. Pomyslela som si „aha, tu je vedecká podpora, že som v najlepších rokoch“. A potom som narazila na text z roku 1972, stále smutne aktuálny, ktorý napísala Susan Sontagová o dvojitom štandarde starnutia, ktorý platí pre mužov a ženy.
Mužom viac odpúšťame starnutie, rovnako ako ľahšie odpúšťame podvádzanie, pričom stále očakávame, že ženy budú „tiptop“ poriadkumilovné, upravené, svedomité a stabilné. Pretože keď sa žena v „novej mladosti“ stredného veku správa spôsobom, ktorý presahuje tradičný rámec a veda a prax nám hovoria, že táto tendencia existuje a ženy v tomto veku chcú pre seba viac slobody, potom riskujú byť označované za detinské a márnivé. A naopak, ak by sa nesnažili vyzerať čo najmladšie, bolo by ľahké im vyčítať, že sa o seba nestarajú.
Takmer všetky ženy, ktoré sa zúčastnili môjho miniprieskumu, povedali, že si v štyridsiatke kladú otázky o odvahe. Povedali, že chcú byť odvážnejše. Chcem, aby sme boli odvážne pre druhú možnosť, o ktorej hovorí Susan Sontagová v Dvojitý štandard starnutia (1972)
„Ženy majú inú možnosť. Môžu sa snažiť byť múdre, nielen láskavé; kompetentné, nielen užitočné; silné, nielen pôvabné; ambiciózne pre seba a nielen vo vzťahu k mužom a deťom.
Môžu si dovoliť starnúť prirodzene a bez hanby, aktívne sa brániť a porušovať konvencie, ktoré vyplývajú z dvojitého štandardu starnutia v tejto spoločnosti.
Namiesto toho, aby boli čo najdlhšie dievčatami a potom trápne zostarli na ženy v strednom veku, môžu sa stať ženami oveľa skôr – a zostať aktívnymi dospelými a užívať si erotický život, ktorého sú ženy schopné, oveľa dlhšie.
Ženy by mali nechať ich tváre odrážať životy, ktoré prežili. Ženy by mali hovoriť pravdu!"
Dodala by som, že ženy po štyridsiatke si môžu dovoliť byť veľmi vážne a zároveň sa správať ako tínedžerky. Pretože ak je stredný vek našou novou mladosťou, čo by to bolo za mladosť, keby sme si občas nepripustili malú nezrelosť?
