Čo je to vo mne? Táto otázka je jednou z prvých, ktorú som v šiestich rokoch položila učiteľke, ktorú som považovala za odborníčku na všetko. Traduje sa historka, že keď som išla zo školy domov, vracala som sa odprevadiť toho kto odprevádzal mňa,pretože som nechcela aby išli sami. Alebo keď som prvá prichádzala do škôlky všetko nachystať a posledná odchádzala aby som robila spoločnosť deťom, ktoré čakali ako posledné na ich rodičov. Existuje aj príbeh z obdobia príchodu na Slovensko kedy som s chabou znalosťou slovenského jazyka rozbehla školské noviny a rádio lebo študenti majú právo hovoriť o veciach, ktoré žiju.
Darmo, nevyrastala som v režime, ktorý limitoval. Skúsenosti z gymnazialných čias, keď moji priatelia prišli ku mne domov, ľahli si na gauč a rozprávali mi o svojich problémoch s láskou, s rodičmi alebo samých so sebou položili základy môjho budúceho ja. Už ako teenager rovnako ako veľa hovoriť som vedela aj dobre počúvať a dnes som tu a praktizujem koučing.
S radosťou počúvam svojich rodičov, keď si spomenú na tieto príbehy, asi preto, že mi to dáva pocit stálosti. Ľudská psychika ma vždy zaujímala. Je neuveriteľné, aké dôležité je pre nás ľudí mať pocit stability a stálosti, najmä pokiaľ ide o naše hodnoty. Chcem veriť, že môj altruizmus bude súčasťou mojej identity od detstva až po starobu.
Aj keď je altruizmus vždy prítomný ako kľúčová hodnota, ktorá ma sprevádza životom, môj život dnes nevyzerá tak, ako som si ho predstavovala pred desiatimi rokmi, a ani vtedy nezodpovedal štandardom mladšej verzie mňa v mojich raných dvadsiatich rokoch. Niektoré veci môžu byť v našom živote nemenné, ale nemenné sú aj zmeny, ktoré sa dejú nad naše očakávania a aj plány, ktoré sa najčastejšie bojíme zrealizovať. A práve preto, že sa ich bojíme, máme tendenciu ich podceňovať.
Potvrdzuje to aj výskum psychológa Dana Gilberta. Spýtal sa tisícov ľudí, čo očakávajú, že sa v najbližších desiatich rokoch zmení. Zároveň sa pýtal ďalšej, rovnako veľkej skupiny ľudí, ako veľmi sa zmenili za posledných 10 rokov. Ukazuje sa, že ľudia predvídajú menej zmien a len ťažko si dokážu predstaviť, že v najbližších desiatich rokoch budú iní. Na druhej strane skupina ľudí, ktorých sa pýtali, ako veľmi sa zmenili za posledných 10 rokov, odpovedali, že sú iní ľudia ako pred desiatimi rokmi. Tendencia predpovedať, že v budúcnosti budeme presne takí, akí sme teraz, psychológovia opisujú ako ilúziu stability a nazývajú to „koniec osobnej histórie“.
Vieme si spomenúť, kým sme boli pred 10 rokmi a akí odlišní sme teraz, ale je pre nás ťažké predstaviť si samých seba o desať rokov. Keďže je pre nás ťažké si to predstaviť, počítame s tým, že už nebudeme veľmi odlišní. Ľahko si všimneme všetky zmeny za poslednú dekádu, je nám jasné, že už nepočúvame rovnakú hudbu, že sa nestretávame s tými istými ľuďmi, že niektoré z našich vlastností a hodnôt sa zmenili, ale keď sa nás pýtajú, akí budeme v budúcnosti, väčšinou chceme veriť, že k žiadnym veľkým zmenám nedôjde.
Nemusí to platiť pre tých ľudí, ktorí sú otvorení novým skúsenostiam, sú dobrodružní a túžia po novinkách, ale veda hovorí, že väčšina z nás chce veriť, že vieme, kto sme a že v budúcnosti zostaneme presne takí, ako sa vidíme dnes. A práve preto sa táto ilúzia nazýva „koniec osobných dejín“, pretože sa nám zdá, že sme sa práve teraz stali tým, kým sme máme pocit, že to je vyvrcholenie nás.
Ak sa nám to páči, tak je to skvelé, no zároveň to vytvára hrozbu, za ktorou sa skrýva otázka, čo ak sa zmeníme.
Svoje budúce ja nevidíme ako seba, ale ako niekoho iného, s kým sa ťažko spájame. Ak je to tak, potom to znamená, že by sme mali preskúmať, ako urobiť z nášho budúceho JA nášho priateľa.
A práve preto, že dnes veríme, že vieme, akí budeme o desať rokov, a často to od druhých očakávame, nie je zriedkavé, že keď vidíme, ako sa ostatní menia, cítime sa zranení.
Vedomie, že sa meníme a že nás v budúcnosti čaká iná verzia nás samých, je dôležité kvôli rozhodnutiam, ktoré robíme dnes. Zdanlivo banálnym príkladom je experiment, ktorý uskutočnil opäť Dan Gilbert. Položil ľuďom dve otázky:
1. Koľko peňazí by ste teraz zaplatili, aby ste o 10 rokov počuli svojho obľúbeného hudobníka?
2. Koľko peňazí by ste teraz zaplatili za koncert vášho obľúbeného hudobníka spred 10 rokov?
Väčšina ľudí v tomto prieskume odpovedala na prvú otázku 130 eur, na druhú 80 eur. Je zrejmé, že časom sa menia nielen naše hodnoty a osobnostné črty, ale aj naše preferencie. Pri premýšľaní o spomínanom výskume som si položila otázku, prečo je pre nás také ťažké predstaviť si seba v budúcnosti a zmeny, ktoré evidentne nastanú. Každý z nás má o nich dôkaz, ak sa len obzrie za uplynulými desiatimi rokmi svojho života. Prečo je naša budúcnosť taká cudzia a ťažko predstaviteľná? A prečo je vôbec dôležité spriateliť sa s našou budúcou verziou? Tieto otázky ma prinútili zamyslieť sa nad rôznymi programami, ktoré nás dnes povzbudzujú, aby sme sa vzdali zlých návykov, za ktoré nám naše zajtrajšie JA poďakuje.
Milióny ľudí sa každý deň snaží vzdať sa okamžitého uspokojenia v záujme budúceho blaha a mnohým z nich sa to nedarí. Existujú rôzne spôsoby, ktorými sa snažíme vyhnúť tomu, aby sme si neužívali dnešok, aby sme si užili zajtrajšok. Pri skúmaní tejto témy som narazila na výskum Hala Hershfielda, ktorý je opísaný v knihe „Your Future Self“.
Poznatky, ku ktorým dospel meraním mozgovej aktivity subjektov, ktoré boli súčasťou jeho výskumu, sú také, že keď si predstavujeme svoje budúce ja, naša mozgová aktivita je totožná s tým ako keď si predstavujeme iných ľudí. Presnejšie povedané, naše budúce ja je nejaký cudzinec, s ktorým sa ťažko spájame, takže je jasnejšie, prečo je pre nás dnes ťažké vzdať sa čohokoľvek v záujme nejakého budúceho ja, ktoré je od nás ďaleko a predstavuje neznáma osoba v našom živote. Dobrým príkladom toho je spôsob, akým si predstavujeme naše ďalšie narodeniny. Asi vidíme samých seba, milí ľudia, tortu, sviečky...
Ale ak si položíme otázku, ako budú vyzerať naše narodeniny o 20 či 30 rokov, automaticky zaujmeme pozíciu pozorovateľa, ako keby sme pozerali film a vidíme sa ako cudzinec. Ak je to tak, potom to znamená, že by sme mali preskúmať, ako urobiť z nášho budúceho JA nášho priateľa. Ako sa o neho môžeme starať tak, ako sa staráme o blízkych priateľov.
Môj život dnes nevyzerá tak, ako som si ho predstavovala pred desiatimi rokmi, a ani po tridsiatkle život nevyzeral ako som si ho predstavovala keď som mala dvadsať. A ako bude vyzerať o desať rokov? Autori tohto výskumu sa riadili touto myšlienkou a vytvorili experiment, v ktorom polovicu ľudí zapojených do experimentu uviedli do virtuálnej reality, v ktorej dostali možnosť stretnúť a vidieť svoju staršiu verziu prostredníctvom hry, ktorá bola starostlivo navrhnutá tak, aby zobrazovala ich tvár, ale staršiu. Druhá polovica ľudí v experimente túto možnosť nemala, len sa zúčastnili hry, kde videli svoje aktuálne JA.
Potom boli prostredníctvom série dotazníkov požiadaní o rozhodnutia, ktoré by urobili v súvislosti so svojou budúcnosťou, od sumy, ktorú by zaplatili na sporiaci účet, až po rozhodnutia, ktoré by urobili v súvislosti so svojím fyzickým a duševným zdravím. Asi vás neprekvapí, že polovica opýtaných, ktorá mala možnosť stretnúť sa s ich budúcou verziou, sa rozhodla múdrejšie. Ochota vidieť budúcu verziu seba a zoznámiť sa s ňou teda súvisí s rozvážnymi rozhodnutiami v prítomnom okamihu.
Čo nám hovoria spomínané výskumy? Zmena je v poriadku, keď sa na ňu pozeráme z perspektívy minulosti, ale podceňujeme pravdepodobnosť, že k nej dôjde, keď sa na ňu pozrieme z terajšieho momentu s pohľadom do budúcnosti. Potom chceme veriť, že zostaneme rovnakí. A práve tento pohľad do budúcnosti a uvedomenie si, že veci sa menia, je dôležité, aby sme dnes robili inteligentné rozhodnutia, čo znamená, že by sme mali byť otvorení spoznávaniu našho budúceho Ja. Presnejšie povedané, mali by sme byť otvorení zmenám a dlhodobej perspektíve.
Môžeme to urobiť rôznymi spôsobmi. Jedným z príkladov je platforma „Dear Future Me“, kde môžeme napísať list nášmu budúcemu JA, ktorý nám príde o šesť mesiacov, jeden rok alebo päť rokov (akokoľvek si vyberieme).
Ďalším spôsobom je využitie umelej inteligencie a vygenerovanie obrazu staršej verzie nás samých, na ktorú sa občas pozrieme. Kľúčovou myšlienkou je zoznámiť sa s naším budúcim ja, aby sme dnes pre neho robili veci, ktoré nám budú v budúcnosti prospešné.
Čas je mocná sila. Mení naše túžby, hodnoty a našu osobnosť. Aj toto sa nám páči, ale až s pohľadom späť. Vtedy si uvedomíme, ako veľa sa zmenilo. Súčasnosť akoby bola tým magickým vekom, kedy sme sa stali tým, kým sme (či už sme s tým spokojní alebo nie), tu a teraz a už nikdy inak.
Ľudia sú však neustále sa vyvíjajúci proces a namiesto toho, aby sme sa nachádzali, radšej sa neustále nanovo budujeme. Zmena je skutočne jedinou konštantou a aby som dnes mohla robiť inteligentné rozhodnutia, prvým krokom je pestovať si zvedavosť na to, ako bude vyzerať moje budúce JA.
Niektoré veci sa pravdepodobne nezmenia, ale som zvedavá čo všetko tam nájdem, keď stretnem moje budúce Ja, ktoré sa k tejto dnešnej verzii obráti a povie „hmmm, toľko je iného“.
