Článok bol uverejnený v Madam Eva 10/2022
Milá čitatelka, rozhodne neber môj názor s prehnanou dávkou čohokoľvek viac ako, neviem, povedzme, stretli sme sa v kaviarni, prišla si mi povedať, že sa Ti páčila posledná epizóda Neobyčajná a ja som začala tárať o vesmíre lebo ... Poznáš takých ľudí, kecajú keď nevedia prijať pochvalu. Tak nech je toto tón nášho dnešného priateľstva. Možno ma budeš chcieť vziať domov alebo sa len otočíš a odídeš.
Toto je prvýkrát, čo za pomerne krátku dobu mojej autorskej práce posielam text do redakcie dlho po uzávierke.
Keď mi Timea povedala, že témou čísla je šport a mám o tom písať z pohľadu koučky, prvé čo sa mi mihlo pred očami bola krásna, mladá, štíhla žena v pozícii bojovníka 2 a vzápäti ju vystriedal obraz pevnej až obéznej ženy pred zrkadlom ako si hovorí rannú afirmáciu „si krásna“.
Hneď som si pomyslela, že do čerta, veď toto je vec, o ktorej sa úprimne nerozpráva. Sme v dobe body positivity. Všetko musí byť pod rúškom pekných a prijateľných prívlastkov, pričom treba dbať na to, aby ste nikoho neurazili, aby ste nepovedali niečo (medicínsky) nesprávne a neocitli sa na prijímacej strane kritiky.
Ale ak budem prehnane opatrná, nikdy nenapíšem tento text, ktorý podľa mňa v ženskom (nielen) magazíne má odznieť. Je 07:13, som v Palerme, na letisku musím byť o dve hodiny a 11 minút a predtým musím tento text odovzdať.
Body pozitivity je vo svojom jadre pekným hnutím prijatia seba takej aká si. Ale aj mimoriadne nebezpečným ak sa propaguje niečo, čo nie je zdravé.
Bez použitia akýchkoľvek múdrych, moderných teórii vieme, čo nie je zdravé. Toto už nie sú 90. roky, kedy bol pojem krásy nereálny skinny typ.
Dnes sú krivky vysoko cenené, dokonca sme svedkami trendu ísť do karikatúry a nereálnych mier, ktoré nikto z protagonistov trendu neprizná, že ich nezískali drepmi a výpadmi, ale návštevou ordinácie. Naše deti a dospievajúce dievčatá a chlapci sú tak zmätení obrázkami, instragramom a tiktokom, ktorými sú bombardované, že je veľmi ťažké poukazovať na čokoľvek iné. Ako vôbec vysvetliť dievčaťu ale aj chlapcom, ktorí vstupujú do puberty, že nie zlatko, to nie sú skutočné mihalnice, nie miláčik, s takými ústami sa nenarodila, nie tie krivky, dieťa moje si môžeš len kúpiť.
Ako vysvetliť dieťaťu, že je krásne a jedinečné také aké je a že je treba dbať o primeraný pohyb tela aj mozgu, o prísun radosti, smiechu a vitamínov? Ak bude okolo seba vidieť veľa nereálneho. Body positivity by sa už propagovať nemalo... pretože to jednoducho odišlo do čerta. Prečo nezačneme podporovať zdravie, rovnováhu, umiernenosť? Body neutralitu? Odmyslime si teraz na chvíľu instasvet influenserov ponukajúcich zázrak na počkanie a tých, ktorí obhajujú svoje krivky, ktoré sú už v hranici obezity ako diagnózy nie prívlastku.
Všetci vieme čo je zdravé. Telo potrebuje mobilitu, telo potrebuje svaly, telo potrebuje vedieť vyjsť na 3. poschodie tak aby mu nedošiel dych, srdce potrebuje kardio, orgány potrebujú zdravé jedlo.
Ak by som mala viac času skontaktovala by som odborníka aby povedal koľko ktorých živín je prijateľné pre fungovanie tohto nášho a priori dokonale navrhnutého a vyrobeného mechanizmu, ktorého úlohou je zachovať ho, aby sme fungovali čo najlepšie. A preto vás prosím, prestaňme klamať seba aj svoje okolie keď sa propaguje prílišná chudosť alebo prílišná pevnosť až obezita či dokonca prílišná muskulatúra a zveličuje sebaláska. Pretože jedna vec je cítiť sa dobre vo svojom tele, druhá vec je neustále prezentovať svoje telo ako dobré. To nie je sebaláska, to je márnivosť a márnivosť v 99 percentách prípadov len zakrýva neistotu. Viem z vlastnej skúsenosti.
Mám 43 a nadváhu. A nie, necítim sa v tom dobre hoci svoje telo mám rada. Mám rada telo aké mi bolo biologicky dané. Veľký kardumovský nos som prvých 30 rokov nemohla v zrkadle ani vidieť. Fotka z profilu?! Nemala som do nedávna. Znamienko na tvári. Uf. Široká panva. Ach. Veľké prsia mi vyrašili už v 6tej triede na základnej a v čase poplarity Christy Turlington a Claudie Shiffer to nebolo zrovna telo, ktoré mi Bravo dovolilo mať rada. Jemné vlasy. Pehy. Všetko časti tela, ktoré zmeniť nemôžem. Pochopila som to tesne po 30tke. Že ten kardumovský nos a porvanovské široké boky som ja a každý predok vo mne. Jedinečná. Originál aký tu nebol a už nebude. Moje vlastnosti, temperament, osoba akou som bola včera a akou budem zajtra lebo mi záleží na kultivácii seba. To je sebaláska. Nie prijatie mojej nadváhy, ktorá mi už spôsobuje menšie problémy a budú rásť ak s tým niečo nespravím. Mám zníženú činnosť štítnej žľazy a nejakú dobu som svoju nadváhu úplne uveriteľne pred sebou aj svetom schovávala za tie ranné dávky hormónov. Lenže pravda je taká, že matematika nepusti. Môj chvalabohu pravdovravný endokrinológ mi povedal, že nič účinnejšie ako zvýšiť výdaj energie voči tej prijatej nebolo vymyslené a zrejme ani nebude hoci zázračných techník a piluliek je na trhu ďaleko viac ako jednoduchých faktov. Pochopenie mechanizmu tela je už vďaka vedeckým knihám, faktických podcastom a profilov dostupné a naozaj sa dá porozumieť tomu prečo je dôležité spať, ako funguje dopamín, čo spôsobuje rafinovaný cukor a rovnako dôležité – ako sa starať o svoju dušu. Terapia a koučing neslúži len na hasenie problému, ale je vysoko účinné ako prevencia a pár rozhovorov 1:1 vás veľmi láskavo prevedie cez spleť životných skúsenosti, postojov a hodnôt. Platí to pre každého zdravého človeka. Mimochodom, obezita nie je estetický problém. Je to choroba. Od mála som bola krv a mlieko a to bolo veľmi fajn. Až kým som už nebola.
Presviedčať sa rannou afirmáciou „si krásna a milujem sa“ a presviedčať tým celý ostatný svet – to by bolo páchanie podvodu samej na sebe. Iste, sú dní keď si to potrebujem povedať, pohladiť sa a povzbudiť. Ale nie ak sa za to mám schovávať a ešte si nahovárať, že toto je sebaláska. Bolo by to aj podvádzanie každého jedného človeka, ktorý ma sleduje na sociálnych sieťach, číta moje články a hlavne, podvádzala by som tak moje dcéry aj syna legitimizovaním niečoho čo nie je správne. Priznanie obezity alebo poukázanie na ňu nie je body shaming. Body shaming je primitívny a násilný akt, proti ktorému je treba rázne zakročiť keď vidíte a počujeme, že sa deje. Ale formuje sa tu trend vychádzajúci s krásnej myšlienky „zdravá v akejkoľvek veľkosti“. Instagramový a podcastový tento trend posunul do uznávania extrémov a pomaly sa vymyká z kontroly. Iste, nechcem hádzať celý virtuálny svet do jedného koša, ale chcem poukázať na to, že v niektorých prípadoch to je skôr marketingový nástroj ako skutočná hodnota.
Sme posadnutí svojím telom, pretože si myslíme, že iným na nás záleží, že nás tí druhí budú mať radšej ak budeme nejaké. Spoločnosť je nastavená na neustále porovnávanie. To samozrejme nie je zlé, je to ľudská povaha.
Výborný príklad toho aký je pohľad na ľudské telo subjektívny som si uvedomila pri nedávnom čítaní článku o známom hercovi. Hovoril, že sa zúčastňuje mnohých konkurzov. Vždy je sám sebou, taký aký je, s rovnakým telom. Bol odcudzovaný, pretože bol príliš pekný, pretože nebol dosť pekný, pretože bol príliš vysoký a pretože nebol dosť vysoký, pretože vyzerál príliš arabsky a pretože nevyzeral dosť arabsky. Bol presvedčený, že by získal viac práce, keby vyzeral ako tvrdý chlap, potom sa snažil schudnúť aby vyzeral nežne. Toto v iných obmenách ste iste čítali aj ženách a povedzme si, že mnohé to tak majú doma. Ale toxicita vzťahov je iná téma.
Odmyslíme si nachvíľu, že to bola audícia na rolu, a uvedomíme si, že aj každý z nás so svojim telom hrá určité role.
Telo je neustále zapájané do činností nevyhnutných pre život. Tvoje srdce pumpuje krv takže každá bunka v Tvojom tele dostane všetko, čo potrebuje na fungovanie. Tvoja pokožka sa prispôsobuje vonkajším okolnostiam a Tvoj tráviaci systém si starostlivo vyberá, ktoré živiny kam pošle a prečo, ktoré si odloží na neskôr a ktoré vyradí. Telo je oveľa viac, než ako vyzerá. Si tiež oveľa viac ako Tvoj vzhľad.
Aké by to bolo, keby si sa dnes rozhodla, že Tvoja identita nie je zredukovaná na Tvoj vzhľad? Že namiesto svojho zovňajšku budeš viac hrdá na svoju myseľ, na iskry v očiach pri rozprávaní o niečom, čo Ťa zaujíma?
Kedy sa stalo posudzovanie tiel národným športom a podmienilo sa naše sebavedomie vzhľadom? Kedy sa extrém stal normálnym?
Zatiaľ čo mnohé a mnohí, ktorí zápasia so skresleným obrazom tela, poruchami príjmu potravy, traumou a/alebo fyzickými obmedzeniami, sa základné myšlienky telesnej pozitivity ako „moje telo je krásne“ často zdajú byť nemožné a potrebujú liečbu a veľa lásky, skúsme prejsť k telesnej neutralite. Tá pristupuje k telu z pozície radikálneho prijatia a snahy o autenticitu.
Trénovať autenticitu znamená venovať pozornosť tomu, čo vo svojom tele cítime, tomu, čo naše telo v tejto chvíli potrebuje, tomu, aké oblečenie mi je pohodlné a v čom sa cítim naozaj dobre. Na toto všetko zabúdame, keď sa sústredíme výlučne na svoj vzhľad. Neutralita tela nám môže pomôcť presmerovať našu pozornosť a dostať sa z nemožného poslania body positivity, ktoré nás učí, že sebalásku možno vybudovať len tým, že sa presvedčíme, že sa máme milovať aj keď intuitívne cítime, že to naše telo vlastne nie je v poriadku.
Telo skrátka musí prestať byť niečím, čo sa posudzuje. O čom sa hovorí. Čomu sa pripisuje dôležitosť. Jediný postoj k telu je - nechať to tak. Dovoliť, aby všetko do seba zapadlo bez narušenia procesu akýmkoľvek preháňaním, hladovaním, prílišným cvičením, prežieraním, chirurgickým zákrokom. Je to príliš magický mechanizmus na to, aby sa jeho pointa analyzovala, hodnotila a rešpektovala na základe toho ako fyzický vyzeráte. Fuck body image. Veď poznáme to staré - nesúď knihu podľa obalu.
Nie som ani prvá ani posledná, ktorá bola niekedy kritizovaná za vzhľad. Stáva sa to mužom aj ženám. Nie je to jedinečné, ale takmer banálne, keďže kritika je každodenná a všadeprítomná. To, čo som ja voči sebe používala bola hanba. Vlastné telo ako nástroj hanby. Hanba za vlastnú nedokonalosť, za vlastné nedostatky. Mysliac si, že nie je jednoduché milovať ma. Ale v momente, keď som sa tej hanbe pozrela do očí a v momente keď mi ten čo miluje takú aká som povedal - si nádherná a keby sa vidíš mojimi očami vidíš krásnu ženu - tak kulisa hanby sa zrútila. Pozrela som sa na seba novými očami a starou známou, ktorá vo mne kdesi na vysokej škole zaspala. Pred pár rokmi, dokonca pred pár týždňami by bolo nemysliteľné, aby som verejne hovorila o komplexoch svojho tela. A to nielen verejne, ale ešte aj v top magazíne! Ale dopriala som si čas. Čas na pozorovanie seba, pozorovanie iných. Naučila som sa vidieť ľudské telo z tisíc rôznych uhlov. Vidím ho ako čistú anatómiu, ako objem, ako línie, ako energiu, ako pocity, ako lásku. Verím, že mám dosť široký záber vnímania toho čo môže byť krásne. Ľahko dávam luxus veľkosti a tvaru iným ľuďom. Ale dnes už si dávam aj ja tu slobodu. Možno nie som ani cool, ani skutočná feministka, ani skutočná autorka. Ale rozhodne som žena, ktorá si uvedomuje, že prijať seba znamená prijať napríklad svoj nos aj boky lebo to naozaj nezmením. A ktorá si uvedomuje, že z lásky k sebe nemôže prijať to zanedbané brucho lebo rozhodne to nie je spomalená štítna žľaza, ale spomalené uvedomenie pravdy.
Prečo to všetko hovorím... po prvé preto, že meškám s príspevkom, tak zo seba všetko vylievam tak ako mi to prichádza, a po druhé, aby som konečne zaklincovala, čo chcem povedať. Uvedomujem si kde čítate tento článok. V najlepšom leskom magazíne. A som presvedčená, že to sem patrí. Kašli na body pozitivity. Dôležité je, aby sme boli zdravé. Body neutrálne. Aby sme k sebe boli radikálne úprimné a stali sa autentické.
Telo aj tak už robí maximum. Hýbte ho, trénujte ho, maznajte sa s ním, dobre ho kŕmte, hlavne vyváženou stravou (s občasným úletomJ), hydratujte ho, krémujte, starajte sa o pleť, vlasy, pokožku a nie je nič zlé ani na citlivom spomaľovaní starnutia vymoženosťami doby. Pravidelne ho kontrolujte na preventívnych prehliadkach a pokojne ho zoberte aj na tie módne. Nezabúdajme, že šaty robia človeka a správny doplnok len podčiarkne tu našu osobnosť. Smejte sa, tancujte, dýchajte čerstvý vzduch, lezte na hory, objímajte deti, psov, mačky, milujte sa, milujte sa vo svojom tele aj so svojim telom. Nie je to o milovaní svojho tela na sebe, ale o milovaní seba tak aby sme sa o telo starali.
Zamerajte sa na to ako ľahko zobrať dieťa na ruky a odniesť ho do postele a nie ako budú prsia vyzerať v plávkach na pláži.
Garantujem vám, že každá tak budeme krajšia. Pretože všetka tá krása husto vyžaruje zvnútra. Plná identita. Vnútorná integrita. Viem, nie je ľahké ukázať dušu, ale je tiež tak strašne ľahké skryť ju pod povrchnosti a neistoty alibizmom samej voči sebe. Koniec. Som dobrá. Je 8:48, posielam mail do redakcie a uvidíme, čo povedia. Čo hovoríš milá Madam Ty?
