Hneď vám poviem, nie, nezašli. Mali by sme o tom hovoriť viac, ale úplne iným spôsobom, používať fakty a uznávať, že sme odlišní a že naše práva musia byť rovnaké, rešpektujúc tieto rozdiely.
Nedávno som sa ocitla uprostred diskusie medzi šikovnými a vzdelanými ľuďmi a padla otázka: „Dokedy budeme ešte hovoriť, že ženy sú ohrozené?“ Všetko to zašlo tak ďaleko, že bojovali za svoje práva aj v súvislosti s používaním toalety, takže už nemáme pánske a dámske, ale ‚unisex‘!“
Napočítala som pre seba niekoľkokrát do desať, pretože nebol čas ani miesto na plytvanie vedeckými údajmi týkajúcimi sa tejto témy, ktoré som našla v texte „The Invisibles“ od Caroline Criado Perez. Tak vznikli tieto riadky, ktoré začnem nie príliš známym príkladom nastolenia „rodovej rovnosti“ výrobou rodovo neutrálnych záchodov.
Barbican Arts Center v Londýne zriadilo rodovo neutrálne záchody premenovaním dámskych a pánskych záchodov na „rodovo neutrálne pisoáre“ a „rodovo neutrálne kabínky“. Pri formálnom pokuse zaviesť rodovú rovnosť pri používaní toaliet sa stal presný opak, ženy používali len rodovo neutrálne kabínky, zatiaľ čo muži používali oboje. Muži majú väčší výber, pretože im nerobí problém použiť oboje, zatiaľ čo ženy majú s používaním pisoárov o niečo väčšie ťažkosti.
Problém sa stáva ešte zložitejším, ak zoberieme do úvahy, že podľa správy OSN tretina svetovej populácie nemá vôbec adekvátne toalety. Napríklad z piatich miliónov žien v Bombaji viac ako polovica z nich nemá doma toaletu a bezplatné verejné toalety pre ženy neexistujú, zatiaľ čo bezplatné pisoáre pre mužov sú všade. Prieskum z roku 2015 ukázal, že 12,5 % žien z nehygienických osád vykonáva potrebu na otvorenom priestranstve, pretože „radšej akceptujú toto riziko, ako by mali prejsť 58 metrov na verejné WC“. Riešenie problému týmto spôsobom vytvára nový problém v podobe sexuálneho obťažovania, pretože ženy, ktoré sa takto vyprázdňujú, sa stávajú ľahkým terčom sexuálneho obťažovania, ktoré siaha od voyeurizmu po znásilnenie a v extrémnych prípadoch aj vraždu.
Nie, rozhodne sme to nepreháňali s komunikáciou o právach žien – od uspokojovania našich základných potrieb až po niečo komplexnejšie.
Keď som sa sama seba pýtala, ako by som najpresvedčivejšie vyjadrila svoj názor na nedostatok, ktorý ženy zažívajú v rôznych aspektoch svojho života, spomenula som si na slávnu Maslowovu hierarchiu potrieb, ktorú som sa naučila počas štúdia psychológie. Opísane najjednoduchším spôsobom sa scvrkáva na niekoľko úrovní ľudských potrieb, pričom uspokojenie prvej úrovne vedie k uspokojeniu každej ďalšej. Prvou úrovňou sú základné potreby ako voda, jedlo, vyprázdňovanie, teplo atď. Potom sú to bezpečnostné potreby, medzi ktoré patrí bezpečnosť súvisiaca s telom, zdravím, zamestnaním atď. Po nich nasledujú potreby spolupatričnosti, ako je spoločnosť, rodina, láska a sexuálna intimita, po ktorých nasledujú potreby úcty, ktoré zahŕňajú sebadôveru, úspech a rešpekt od ostatných. Najvyššia úroveň potreby sa nazýva sebaaktualizácia a vzťahuje sa na život, ktorý je plný účelu, kreativity a tolerancie. Spokojnosť na jednej úrovni aktivuje potreby vyššej úrovne. Podľa Maslowa len 1 % ľudí dosiahne najvyššiu úroveň sebarealizácie a môj predpoklad je, že sa to podarí tým pár šťastlivcom, pričom väčšinou ide o mužov. P
rečo? Poďme pekne po poriadku.
Britský výskum zistil, že u žien je o 50 % vyššia pravdepodobnosť, že budú po srdcovom infarkte nesprávne diagnostikované, najmä preto, že lekárske poznatky o srdcovom infarkte sú založené na mužoch.
Už v úvode je zrejmé, že uspokojovanie základných potrieb žien je už na prvom stupni popierané. Ak sa len na jednom mieste (Bombaj) na celom svete vyskytne prípad jednej ženy (a je jasné, že ich je oveľa viac), ktorá bola zabitá, pretože jej nebolo umožnené vyprázdniť sa bezpečným spôsobom, len ťažko môžeme konštatovať, že žijeme vo svete, kde je ženám umožnené dosiahnuť inú úroveň, ktorou je potreba bezpečia, okrem iného aj zdravia.
Ak sa jej náhodou podarilo uspokojiť základné psychické potreby, stále to nezaručuje, že uspokojí potreby ďalšej úrovne a zostane zdravá a v bezpečí. Podporuje to aj fakt, že ženy sú vystavené oveľa vyššiemu riziku úmrtia na infarkt ako muži. British Medical Journal teda v roku 2016 uviedol, že ženy majú takmer dvakrát vyššiu pravdepodobnosť úmrtia v nemocnici ako muži. Symptómy, na základe ktorých možno usudzovať na infarkt, sú definované podľa mužskej normy, kým ženské príznaky sú také, že sa nazývajú „atypické“. Takto sa stáva, že lekári si vôbec neuvedomia, že žena dostala infarkt. Britský výskum odhalil, že ženy majú o 50 % väčšiu šancu, že budú po srdcovom infarkte nesprávne diagnostikované, predovšetkým preto, že medicínske poznatky o srdcových infarktoch sú založené na mužskej populácii, takže špecifiká ženských srdcových infarktov v medicíne zostávajú neznáme, a teda aj dnes to predpokladám robí málokto.
Podobný príklad máme v dizajne softvéru na rozpoznávanie reči v autách, ktorý by mal zvýšiť bezpečnosť jazdy. Problémom však je, že tento softvér nefunguje, keď ho používajú ženy, pretože je testovaný a navrhnutý pre mužský hlas. Takže článok na automobilovom webe Autoblog citoval ženu, ktorá si kúpila auto a zistila, že systém hlasových príkazov počúval iba jej manžela, aj keď sedel na sedadle spolujazdca.
Pokračujme, ak žena netrpela chorobou, ktorá si vyžaduje rodovo citlivé lekárske údaje (ktoré neexistujú) a ak zostala v bezpečí napriek tomu, že auto a iné bezpečnostné opatrenia sú v súlade s mužom, ale nie so ženou, môžeme konštatovať, že mala šťastie a kvalifikovala sa na aktiváciu potrieb na treťom stupni, ktoré sa týkajú spoločnosti, rodiny a sexuálnej intimity. S akými problémami sa žena stretáva na tejto úrovni?
Na začiatok žena väčšinou nemá čas na socializáciu, pretože aj keď nie je zamestnaná (formálne), je zaťažená neplatenou prácou, ktorá zahŕňa domáce práce, starostlivosť o deti a príbuzných. Celosvetovo 75 % neplatenej práce vykonávajú ženy, ktoré na nej strávia tri až šesť hodín, zatiaľ čo priemer u mužov je od tridsať minút do dvoch hodín. Za posledných dvadsať rokov mnohé štúdie ukázali, že väčšinu neplatenej práce vykonávajú ženy bez ohľadu na ich podiel na príjme domácnosti. Jednoducho povedané, ženy nemajú čas na socializáciu a networking, a to platí najmä pre tie, ktoré sú vydaté. Štúdia Michiganskej univerzity teda zistila, že manželia vytvoria pre svoje manželky ďalších sedem hodín domácich prác týždenne. Podobne austrálska štúdia ukázala, že čas strávený domácimi prácami bol najrovnomernejší u mužov a žien, ktorí žili sami, akonáhle začali žiť s mužmi, čas žien sa zvýšil a čas mužov sa znížil, bez ohľadu na zamestnanie.
Ak by nejakým zázrakom mali systémovú podporu a rovnomerné rozdelenie povinností v domácnosti a rodine, je veľká šanca, že sa zaktivizovali potreby ďalšieho poriadku súvisiace so sebavedomím, úspechom a rešpektom od ostatných. Na tejto úrovni je však pre ženy oveľa ťažšie uspokojiť potreby úspechu a kariérneho postupu, predovšetkým preto, že čelia výzve zosúladiť pracovné a rodinné roly, a navyše kvôli nerovnakým príležitostiam, ktoré sa im poskytujú. Totiž skúsenosti žien svedčia o nižšom stupni napredovania v pracovnom kontexte v porovnaní s mužmi. Muži napredujú rýchlejšie, dosahujú vyššie pozície a získavajú väčšie odmeny za postup ako ženy. Viac ako 40 % žien opúšťa technologické spoločnosti po desiatich rokoch, zatiaľ čo u mužov je to 17 %, a to z dôvodu, že nedostanú povýšenie a ich projekty sú zamietnuté. Diskriminácia z hľadiska príležitostí pre ženy je prítomná aj v prostrediach, ktoré sa ju snažia prekonať, ako napríklad Google, kde sa tiež zistilo, že ženy sa uchádzajú o povýšenie v oveľa menšom počte ako muži.
Najväčší problém na tejto úrovni potreby vidím v neférovej voľbe, ktorej čelia mnohé ženy. Aby som to vysvetlila, musím sa najprv odvolať na experiment v sociálnej psychológii, ktorý sa uskutočnil začiatkom sedemdesiatych rokov (a bohužiaľ potvrdil aj nedávny výskum), v ktorom veľká vzorka ľudí odpovedala na niekoľko otázok:
Čo robí dobrého lídra? Odpovede boli nasledovné: priamosť, odhodlanie, odvaha, vytrvalosť, asertivita.
Čo robí dobrého človeka? Odpovede prišli na to isté ako u vedúceho: priamosť, odhodlanie, odvaha, vytrvalosť, asertivita.
Čo robí dobrú ženu? Teplo, emocionalita, starostlivosť a podpora.
Z vyššie uvedeného sa dá ľahko usúdiť, že očakávania lídrov a mužov sú zosúladené, čo nie je prípad, keď hovoríme o ženách.
Žena, ktorej potreby úspechu, sebavedomia a rešpektu sú aktivované a ktorá sa pustí do vedenia, ich sotva dokáže uspokojiť, pretože spoločnosť ju jednoducho nevidí ako kvalifikovanú na túto úlohu. Z tohto dôvodu sa mnohé ženy na tejto úrovni potreby buď vzdajú svojej vodcovskej úlohy a venujú sa rodinným povinnostiam (čo je sprevádzané pocitom zlyhania), alebo sa prevažne venujú kariére s intenzívnym pocitom viny za neplnenie. spoločenské očakávania týkajúce sa ich rodinnej úlohy.
Z tých 1%, ktoré dosiahnu štádium sebarealizácie, môže byť žena, ktorá mala vysoký stupeň sebavedomia, ale ešte väčší podporný systém, ktorý jej umožnil dostať sa do tohto bodu. Sú to zvyčajne tie ženy, ktoré sa riadili slávnou Gándhího vetou: „Najskôr vás ignorujú, potom sa vám smejú, potom proti vám bojujú a potom ich porazíte.“ A skutočne, práva žien boli dlho ignorované; keď sa konečne stali témou, stali sa terčom odsúdenia a posmechu, no isté je, že tento boj pokračuje. A ak dôjde k víťazstvu, čo optimisticky verím, že sa stane, nebude to vôbec sladké víťazstvo. Zanechá nás vyčerpané a unavené, pretože nikto by nemal „vyhrať“ právo zostať nažive pri močení, bezpečne šoférovať, slobodne sa socializovať, zamestnať sa a napredovať bez väčších prekážok. Práva žien by mali byť ľudskými právami, ale ľudské práva by nemali byť založené na implicitnej mužskej norme bez uznania špecifických rozdielov medzi ženami a mužmi.
A preto odpovedám, že sme komunikáciu o právach žien neprehnali, ale je najvyšší čas, aby prestala byť čisto formálna a venovala sa podstatným rozdielom medzi pohlaviami, ktoré musia byť zakomponované do našich základných ľudských práv.
