V susednom Česku (nechcel som tento príklad využiť, ale pokladám ho za najzreteľnejší) vznikli a vznikajú filmy, ktorými si môže divák pripomenúť či nanovo utvoriť obraz o prvej republike, o vojnových rokoch, o uvoľnení šesťdesiatych rokov, o normalizácii a aj o páde totality. Na Slovensku akoby sme tieto časy filmovo ani poriadne neprežili, pretože o nich niet skutočne umelecky silných výpovedí. Čo u nás chceme priložiť k Lidiciam, k Je třeba zabít Sekala, Tmavomodrému světu, k Pelíškom, Pupendu, k Obsluhoval jsem anglického krále či k Samotárom? Sú adekvátnymi partnermi týchto filmov napríklad Lóve? Kandidát? Babie leto? Pocit prázdna nezmierni ani televízne živená spomienka na Tisícročnú včelu J. Jakubiska (jeho tvorba je v našich podmienkach skôr prírodným úkazom než typickým obrazom slovenského filmového diela). Možno ide o chvíľkové zatmenie diváckej mysle, ale skutočne si viem len horko-ťažko spomenúť na porevolučné slovenské filmy, v ktorých naplno zarezonovala výnimočnosť slovenského života v dvadsiatom storočí, jeho tragika či absurdita, jeho hodnotová hĺbka či plytkosť, bohatstvo i bieda. Tieto dimenzie kamerou zachyteného sveta nájdeme vo viacerých filmoch, ktoré vznikli pred rokom 1989. No kde sú súradnice slovenskej filmovej kvality dnes? Áno, aj v Česku či inde v Európe nakrútili mnoho filmového smogu, no vždy akosi presvedčene tuším, že v ťažkom opare, z ktorého bolí hlava, sa z času na čas vynorí dielo hodné druhého i tretieho videnia.
Nie som filmový kritik ani historik. Verím však, že na Slovensku, v ľuďoch, v dokumentoch, v múroch, súkromnej korešpondencii i v zemi žijú silné príbehy, pozoruhodné osudy, že v ich pamäti jestvujú základy jedinečných námetov a kvalitných scenárov. No zatiaľ iba spia. Čakajú na vnímavých filmových tvorcov, ktorí budú načúvať ľuďom, krajine, ktorí budú pátrať a filmovým jazykom podávať osudové príbehy. Verím, že tieto príbehy sú dôležité, aj keď ešte nejestvujú.
Filmové príbehy o vlastnej krajine, o ľuďoch, ktorí v nej žili, sú nenahraditeľné. Nemôžu im konkurovať slávnostné prejavy politikov k štátnym sviatkom, o ktorých mnohí ani netušia, prečo ich vlastne máme (no len sa skúste dnešných mladých ľudí spýtať, prečo si každoročne pripomíname 17. november!). Pritom filmové umenie, ktoré bolo na svojom začiatku iba úspešným pokusom o kaviarenskú zábavu, dnes zohráva v európskej kultúre naozaj výnimočnú úlohu – ako diváci filmov si utvárame dôležitú časť mozaiky, ktorú voláme filmová pamäť. Bez filmovej pamäti jednoducho nie sme celí, úplní, sme čiastoční, v lepšom prípade poloviční. U bratov Čechov svojho času rezonovali charaktery typu statkár I. Sekal, huslista F. Louka, vojak B. Šebek, čašník J. Dítě či sochár B. Mára. U nás podobne odhaľujúcich filmových portrétov jednoducho niet. A ak, ide zvyčajne len o skice, náčrty či polokresby.
Áno, mnohé z filmov vzišli z literárnych predlôh, veď spisovatelia pracujú s podobnými hmotami a esenciami ako filmári. Žeby sme nemali prózy, ktoré skrývajú mnohé filmové námety? Napadli mi rovno dve: Stalo sa prvého septembra P. Rankova a Dom hluchého P. Krištúfka. A čo Banášove prózy Zóna nadšenia či Sezóna potkanov? Určite ich je veľa, tieto mi napadli len mimochodom.
Slovensko potrebuje všeličo. Niektorí si myslia, že potrebuje ich. Táto krajina však veľmi potrebuje vnímavé oči kamier. A nielen tých kamier, ktoré zachytávajú zakomplexovanú mládež v násilníckom nasadení. Slovensko potrebuje nájsť svoju filmovú pamäť.
