Hneď od začiatku bolo jasné, že moderná čítanka určená študentom žijúcim v informačnej spoločnosti nemôže obsahovať len výber z tvorby slovenských a zahraničných autorov. Muselo ísť o viac. Muselo ísť o knižku doslova nabitú rozličnými námetmi a otázkami, ktoré by k textom mohli prilákať aj tých najodhodlanejších odporcov čítania literatúry (v laviciach ich sedí a bude sedieť vždy dosť). Sládkovič alebo Shakespeare sami o sebe asi nie sú všeobecne lákavými partnermi na stretnutie. Námety a otázky museli v čo najväčšej miere poskytovať príležitosť porovnávať a hodnotiť udalosti a myšlienky v textoch s udalosťami a myšlienkami, s ktorými sa mladí stretli vo vlastných životoch. Inak by to celé nemalo zmysel, inak by títo a ďalší spisovatelia zostali zabuchnutí za dverami minulosti. Prísť na to, ako osloviť Martina z Kysúc či Petru z Košíc, bol asi ten najťažší okamih z celého čítankového maratónu. Pomáha jediné: osobný osud čitateľa a učiteľa. Čo ma bavilo čítať, keď som sedel v stredoškolských laviciach? Čo bavilo mojich vtedajších spolužiakov? Čo zaujíma mojich študentov, s ktorými sa stretávam v triedach? Ktorý text by mohol viac sedieť dievčatám? Ktorý by mohol zaujať študentov ekonomických odborov? Ktorý zasa gymnazistov? Ako nájsť prijateľnú rovnováhu medzi tým, čo sa majú stredoškoláci na literatúre naučiť a tým, čím skutočne žijú?
Písanie čítaniek bolo najintenzívnejším čitateľským hľadaním, ktoré som nezažil nikdy predtým, ani počas vysokoškolského či doktorandského štúdia. Knihovníci na Klemensovej a Miletičovej ulici v Bratislave si určite spomenú na kvantá kníh, ktoré som od nich preberal. Do knižníc som chodil s ruksakom. Dvadsať vrátiť, pätnásť požičať. A o pár dní zase. Listovať, vyberať, písať, vymazať, znova listovať a znova vymazať. Hodí sa, nehodí sa, počkám, uvidím. Napísané potom zobrať do školy, vyskúšať, či funguje. Ak nefungovalo, text von a s ním aj úlohy. Nie vždy bol čas a priestor overovať, či text zaberá alebo nezaberá. Že nemusí zabrať je riziko, ktoré si dobre uvedomujete najmä vtedy, keď nepíšete z kabinetného pohodlia, ale máte každý deň pred očami ľudí, ktorým váš výtvor chcete adresovať.
Keď som čítanku dopísal a tlačiarensky voňavú držal v rukách, prišli pochybnosti. Toto som mohol napísať inak. Túto úlohu som mohol ešte prehĺbiť. Tento text som mohol hádam nahradiť aj iným. Ďalšie pochybnosti, otázniky, neistota. Ale toto tu je dobré, to sa podarilo, to nemôže nefungovať. Zrazu radosť, odhodlanie, istota. Každá kniha je originálny autorský príbeh, texty sú otvorené, žijú vlastným životom, keď vznikajú aj keď sú hotové. Čo som nestihol v tejto čítanke, napravím snáď v ďalšej. Je to dobré, bude to dobré, pomôže to. Určite. Veď múdry človek povedal, že stred sveta je tam, kde sa intenzívne tvorivo pracuje.
Mal som šťastie. Spoznal som skvelú odborníčku Natáliu Ihnátkovú, ktorá mala s podobnou prácou bohaté skúsenosti. Hodiny rozhovorov o literatúre, o textoch, o čítaní, o výchove k čítaniu. Keď som nevládal, zašiel som k nej na kávu. V skutočnosti som šiel za povzbudením a dobrými radami. Tie sa vždy zídu.
Dnes listujem v čítankách a stále verím, že som pomohol dobrej veci. Myslím na mladých, ktorým sa v nich možno niečo zapáči. Možno sami vyrazia do knižnice alebo do kníhkupectva, aby získali celé diela, s ktorými sa stretli na stranách čítaniek. Myslím na učiteľov, ktorým možno čítanky pomôžu nájsť cestu k svojim žiakom.
Prvá čítanka vyšla v roku 2009, posledná, štvrtá, v roku 2011 (je dostupná aj na internetovej stránke eaktovka.sk).
