Postupoval som rutinne: televízor na katedru, študenti, poďte bližšie, aj ty, čo čakáš na koniec každej hodiny, aby si lepšie videl. Stlačil som play. Nasledujúcich tridsať päť minút sme prestali dýchať. Také ticho v triede ešte nebolo. Rozhovor po filme sa zámerne nekonal. Stihol som však rozdať Deklaráciu práv dieťaťa (1959), ktorú som tiež našiel v polici kolegyne občiankárky.
Ak Dostojevskij niekde napísal, že mieru civilizovanosti naznačuje životná úroveň väzňov, potom ho treba poopraviť: mieru civilizovanosti presne ukazuje úroveň starostlivosti o deti. Film o detských bezdomovcoch v moskovskom metre detailne stvárňuje, kam až môže zájsť dlhodobé ignorovanie základných ľudských práv. Dokument je z roku 2005, teda z obdobia, keď v Rusku pokračuje druhé funkčné obdobie prezidenta V. Putina. Nemožno veriť, že sa odvtedy niečo zmenilo v postavení detí vo filme. Správa o situácii detí v hlavnom meste Ruska je hrozivá: peklo na zemi, morová rana, totálna beznádej. Aj takto to vyzerá v krajine, ktorá nám celoročne poskytuje hokejovú radosť (nič proti Slovanu, pokojne ďalej fandite).
Na ďalšej hodine dostali študenti úlohu: vyberte z Deklarácie tri práva, ktoré deti vo filme nemali. Dostalo sa mi niekoľko úškrnov a uštipačných poznámok. No dobre, asi si myslíte, že boli porušené všetky ich práva. Vyberte teda tri, ktorých porušovanie považujete za najzávažnejšie a napíšte aj odôvodnenie. Mali možnosť sa zamyslieť, myšlienky položiť na papier, uvedomiť si – svoje vlastné šťastie. Film o deťoch žijúcich v útrobách moskovského metra im poskytol desiatky podnetov uvedomiť si hodnoty domova, ľudskej blízkosti, bezpečia a starostlivosti. A na slovenčine si napíšeme úvahy o tom, prečo je nevyhnutné chrániť deti pred nebezpečenstvami dospelého sveta.
Na fakultách, ktoré vychovávajú budúcich učiteľov, sa často zdôrazňuje požiadavka využívať vzťahy medzi vyučovacími predmetmi. Z úst docentov a profesorov to môže vyzerať ako hotová veda. Niekedy stačí naozaj málo: nazrieť očkom do pracovných materiálov kolegu.
