Úspech maturanta sa okrem znalostí a zrelosti odvíja aj od toho, ako skúšajúci kladie otázky. Vždy by to mali byť také podnety, ktoré maturantovi umožnia ukázať to, čo vie, a nie to, čo zabudol alebo na čo si aktuálne nespomína. Viesť rozhovor, v ktorom má maturant zažiariť, nie je obyčajná zručnosť. Pateticky by sme mohli povedať, že hraničí s umením. Osobitne vtedy, keď je predmetom skúšania umenie, napríklad literatúra. Tu je päť falošných tónov, ktorými sa dá toto umenie znehodnotiť.
1. Áno/nie
Ak má študent analyzovať a vysvetľovať literárny text, zvyčajne od neho žiadate, aby parafrázoval výrazné myšlienky, skrátka vlastnými slovami povedal, čo čítal a ako rozumel. Klásť pritom prevažne zisťovacie otázky, na ktoré môžete odpovedať len áno alebo nie, vlastne znamená robiť z literatúry katechizmus. Milý maturant, tu máte otázky, tu odpovede. Hodnoty v príbehoch a v metaforách sú preč. (Ak náhodou príde na častice, ktoré sú nenápadnými, a preto v študentských očiach neobľúbenými prostriedkami, položím otázku: Vedeli by ste povedať aspoň jednu časticu? Zvyčajná odpoveď: Asi nie. A máme správnu odpoveď. Na svete sú rovno dve.)
2. Predžutie odpovede
Klasická chyba, ktorou vedieme maturanta k tomu, aby uhádol, čo chce učiteľ počuť. Príklad rozhovoru:
– A čo hlavnému hrdinovi chýbalo?
– (Maturant mlčí.)
– Chýbala mu...?
– (Maturant naďalej mlčí.)
– Chýbala mu lá...? Lás...?
– Láska!
– Výborne.
Takáto odpoveď určite nie je výborná. Alebo iný príklad:
– A ako sa volá tento hlavný vetný člen?
– (Maturant mlčí.)
– Začína sa na to isté písmeno, akým začína vaše meno, Peter.
– P..., p...
– Prrríííí....!?
– Prí...vlastok?
– Prísudok je to!
Okrem toho, že sa naťahuje odpoveď, naťahuje sa aj trápnosť chvíle, ktorá ukazuje na hlbokú neznalosť maturanta. Predžúvať odpoveď možno aj gestami, mimikou a inými prostriedkami. Učiteľ sa takto aj s nešťastným žiakom vmanévruje do situácie, v ktorej je úspech prakticky nemožný. Pre oboch.
3. Nech žije obsah diela!
Učitelia literatúry túto chybu poznajú pod názvom „obsahizmus“. Kdesi na začiatku je to chyba samého vyučovania, ktorá sa šmahom ruky prenesie do maturantovej odpovede. Ide o naozaj tragikomický moment, v ktorom študent sype udalosti z diela v guľometných dávkach bez toho, aby v jeho reči zaznel čo i len náznak hodnotenia konfliktov či životnej situácie postáv. Ak od neho prekvapujúco chcete vedieť, čo si z príbehu odnáša do dospelého života, stretnete sa tradične s tichom, nanajvýš s dlhým uvažovaním končiacim holou vetou. O vlastnom postoji k dielu nemôže byť zvyčajne ani reči, pretože maturant iba reprodukuje to, čo si prečítal o diele niekde na webe. Ak učiteľ takéto nasmerovanie podporuje súhlasným prikyvovaním, iba posilňuje v maturantovi pocit, že literatúra je tu iba na to, aby reprodukoval holé príbehy bez súvislosti s jeho vlastným životom. Potom je naozaj jedno, či maturant dielo čítal alebo nie, literatúra má preň rovnakú hodnotu ako tabuľka s chemickými prvkami.
4. 50 na 50
A tá postava bola šťastná alebo nešťastná? Táto báseň je poézia alebo próza? Román má jednu alebo viac dejových línií? To sú len tri príklady, ktoré maturanta usádzajú do pomyselného kresla relácie Milionár. Odpovede, ktorými na takéto otázky reaguje, majú naozaj žalostnú informačnú hodnotu. Žalostný je potom aj dojem, ktorý maturant na komisiu urobil. A nepomôže ani priateľ na opačnom konci stola.
5. Hovor to, čo sme si nadiktovali
Tento nedostatok som si s hrôzou uvedomil, keď za maturitným stolom sedela (spolu so mnou ako predsedom) kolegyňa so zošitom na stehnách. Maturantke venovala dokopy dva pohľady, pretože mala čo robiť, aby ustriehla, či roztrasený kvietok v úhľadných šatách hovorí presne a doslovne to, čo jej bolo kedysi nadiktované. Kým prvý pohľad učiteľky si mohla maturantka vysvetľovať ako privítanie, ten druhý musela odhaliť hneď. Bol hlasným ospravedlnením za čas, ktorý skúšajúca stratila výmenou zošita za učebnicu. Ešteže majú školské lavice odkladací priestor. Kvalita odpovede sa potom mala merať doslovnou zhodou učebnice s výpoveďou maturantky. Viete si asi predstaviť, ako trápne sme museli vyzerať.
Maturita je posledným rozhovorom, v ktorom tému určuje učiteľ. V ňom sa s laboratórnou presnosťou ukáže, či žiak našiel svojho učiteľa a učiteľ svojho žiaka. Aj keď dnes diskutujeme najmä o legislatívnom zákulisí maturity, nemenej dôležité je, čo sa deje na maturitných javiskách, ako sa na nich s našimi študentmi zhovárame. Učitelia dobre vedia, že po maturite prídu vážnejšie otázky. Tie budú štylizovať záujmy dospelých, práca, deti. Ak má byť maturita naozaj skúškou dospelosti, pri zelenom stole by nemali hrať prvé husle otázky na princípe vadí-nevadí.
