1. Čítajte knihy.
To je samozrejmé, povie aj laik. Dopĺňam teda: čítajte literatúru tak, aby vás pri tom videli žiaci, napríklad vtedy, keď máte dozor na chodbe, keď vládne prestávková pohoda (ak nevládne, učiteľ sústredený na text jej aspoň trochu pomôže na svet). Tu platí známa Jungova téza o tom, že deti vychováva to, čo dospelý robí, nie to, čo hovorí. Učiteľ s knihou môže byť v očiach žiakov veľmi zaujímavým obrázkom. Aha, už zase si číta! Čo číta? Prečo to číta? O čom to je? Otázky, ktoré sa vyroja, neraz dostanú podobu nahlas položenej otázky. A zhovárate sa, a odporúčate, a vysvetľujete. A vychovávate. (Inšpektori by asi namietali, ale tie rozhovory, ktoré som takto absolvoval, sú na nezaplatenie, lebo v triede je to akosi iné.)
2. Čítajte im.
Pamätám si zo študentských čias na tie trápne chvíle, keď sme na pokračovanie čítali úryvok z čítanky. Keď sa dostal na rad spolužiak, ktorému čítanie veľmi nešlo, my ostatní sme netrpezlivo čakali, kedy bude vyvolaný niekto ďalší, lebo je to pomalé, aby sme sa už konečne pohli. Je výhodné, keď text prečíta nahlas sám učiteľ. Rátam, že učiteľ zvláda pôsobivé čítanie poézie i prózy. Pri poézii to môže byť naozaj bomba; poetický text je zvyčajne kratší, členitejší, jeho hodnota je najmä v jazyku. A prednesom môžeme ukázať na silné miesta básne i na to, čo pre nás ako ľudí báseň znamená. A próza? Výbušnosť dialógov, atmosféra rozprávania, sila vnútorného monológu – to všetko sa učiteľovi núka, aby z mŕtveho textu na papieri urobil živý príbeh ľudského osudu.
3. Nechajte ich rozprávať.
Literárny text nie je matematický príklad s jedným riešením. Vyžaduje si citlivý a otvorený prístup. Literárny text – ak je naozaj hodnotný – vyzýva k otázkam, k úvahám, k dialógu. Spisovatelia sú našimi skvelými kamarátmi, ktorí môžu vychovávať s nami aj bez nás. Ich diela sú akýmsi softvérom našej práce. A mladí – osobitne stredoškoláci – radi hovoria, ochotne diskutujú, je to predsa ich veková danosť. Poskytnime im príležitosti povedať, čo si myslia, prečo sa im text páči alebo nepáči, ako na nich báseň zapôsobila, ako rozumejú myšlienkam a činom silných i slabých charakterov v próze. Aj pre učiteľa môže byť žiak, ktorý hovorí o básni či príbehu, veľmi prínosný. Otvára to, na čo učiteľ sám ako čitateľ neprišiel. (Od začiatku svojej učiteľskej cesty nosievam do tried báseň Mikuláša Kováča Vlas. Ani raz som nezažil situáciu, v ktorej by žiaci báseň vysvetlili rovnako. Navlas rovnako. Vždy odhalia novú polohu, vždy nahmatajú nečakaný citový bod. Aj preto môže byť učenie literatúry zaujímavé a tvorivé. Literatúra naozaj nie je násobilka.)
4. Počúvajte hudbu.
Keď som bol dieťa, čítal som si pri hudbe. Niektoré melódie z tých čias mi dodnes pripomenú veľmi konkrétne udalosti a miesta v literárnych dielach. Hudobná pamäť funguje skutočne fantasticky. Prečo ju nevyužiť aj v škole? Prečo ju nevyužiť, ak máme dnes k dispozícii bohaté zdroje hudobnej produkcie? Čítate Jarošovu poviedku Menuet? Čo tak Boccheriniho Minuetto? Čítate Havrana od Edgara Poa? Čo tak Black Sabbath? Čítate bítnikov? Ľahko doplníte sami. Že to bude vyrušovať? Naopak, posilníte zážitok.
5. Píšte s nimi.
A najťažšie na koniec. Ukážte, že ste tvoriví. Pri čítaní maturitných slohov som sa viackrát zamyslel, čo a ako by som písal ja. Samozrejme, nemusíte písať rovno celý sloh. Sú aj kratšie formy. Ak zadáte napísať jednoduchú báseň, napíšte ju aj vy. Ak zadáte vytvoriť pôsobivú metaforu, neotáľajte a štylizujte spolu so svojimi žiakmi. Ak zadáte rozprávanie s detektívnou zápletkou, vžite sa do roly kriminalistu a bavte sa písaním. Oni sa budú baviť s vami. Ak ukážete, že zvládate to, čo chcete od nich, posilníte svoju prirodzenú autoritu. Zistia, že ten ich slovenčinár je vlastne šikovný a múdry človek. Nestojí to za to?
