Keď som koncom novembra stužkoval maturantov, ešte som netušil, že zo študentskej slávnosti budem odchádzať so zážitkovým darčekom: „Nech sa páči, pán učiteľ, dostávate od nás samostatný zoskok s padákom.“ Človek na chvíľu zdúpnie. Pri preberaní sa usmieva do fotoaparátu, tvári sa odhodlane (v saku a kravate som naozaj odhodlaný), neveriacky krúti hlavou, ale v podstate je všetko v pohode, lebo hudba, tanec, smiech a slávnostne uvoľnená nálada.
Potom sa jedného dňa zobudíte a viete, že ten dar v skutočnosti preberáte až teraz, v deň zoskoku. Základný pocit pohody nemizne ani počas teoretického školenia, ani na trenažéri, keď sa učíte odhadzovať hlavný padák a otvárať záložný.
Zrazu sedíte na kraji lietadla, len tak na pol zadku, inštruktor zakričí: „Ruky!“ Naučene ich skrížite na hrudi. Ozve sa hlasné vpred! a letíte. Čas s priestorom sa dohodli a spoločne zmenili parametre, odrátavate tri sekundy a všetko, na čele s vami, beží, šprintuje ozlomkrky dolu. Neveríte vlastnej hlave ani telu, počujete iba hvízdavé švuiiiííííííí. Spomaľujete, telo sedí, nohy sa hompáľajú a hneď je všetko jasné. Vlastne nie je. Treba sa ešte zo vzduchu dostať na rodnú hrudu. No oproti minútam a sekundám pred skokom je toto už len konská dávka adrenalínu. Tá predtým bola slonia. Nie, veľrybia. Rodná hruda sa pozvoľna blíži v záplave otáznikov: To naozaj? Verím tomu? Naozaj som skočil? Naozaj budem žiť? Lúčil som sa predčasne?
Precitol som až na zemi. Sediac na zadku som pochopil. Tento zoskok bol prvý. A nebude posledný.
Vďaka, študenti!
