Futbal nad básňou

Výsledok vo vyučovaní literatúry, v kolektívnych športoch to tak vraj býva, je neistý, ba niekedy sa ani po záverečnom hvizde školského zvonca nevie, kto je víťaz. Hra, ktorú rozohráva literárny text, má vždy iné pravidlá – tie by mali byť jasné hneď, po prvom čitateľskom dúšku.
Najzložitejšie je to podľa mojich skúseností vtedy, keď pravidlá vyučovacej hry nastavuje báseň. Báseň vždy prichádza k niekomu inému a básnik je – ktosi múdry napísal – ako očný lekár: najskôr vám zaviaže oči metaforickým obväzom (cítite, že sa vás niečo šteklí a škriabe v oku), po bezbolestnom operačnom zákroku uvoľní hlavu od upnutej bandáže a vy nechápavo pozeráte na svet opraveným či upraveným zrakom. Vydarená báseň má toľko zmyslovej energie, že aj fachmani na vizuálne efekty, ktorí v Hollywoode sŕkajú mojitko, musia zelenieť závisťou. Naozajstný problém je, ako priviesť mladého človeka zvyknutého na vizuálne kotrmelce filmu k zápasu s obrazmi básne. Niekedy je to výkon hodný trénovaného maratónca, niekedy stačí báseň jednoducho priniesť, prečítať a hra sa hrá skoro sama, lopta lieta z krídla na krídlo, centre, hlavičky, robinsonády. A rozhodcovi stále vypadáva píšťalka z otvorených úst, lebo neverí vlastným očiam, lebo niektorých futbalistov nespoznáva, lebo známy lenivec a večný obranca zrazu odušu prihráva, suverénne páli na bránku, zapálene odmieta striedanie (odušu vysvetľuje, suverénne hodnotí, zapálene diskutuje).
Ak sa toto podarí, je to oslobodzujúci pocit – pre učiteľa i žiaka. Zrazu títo ľudia sklonení nad básňou nepočujú zvonenie (to robí zo školy nechcené Pavlovovo laboratórium), náhle im je polčas prikrátky. A okrem toho, stretnutie sa nikdy nezopakuje, hoci aj vtedy, keď ide o tú istú báseň. Vždy to bude iná báseň. Vždy to bude iný zápas.
Chrániť mladým ľuďom hru, v ktorej ide o báseň, môže byť krásny zážitok. Keď sa to robí slobodne, citlivo, s vedomím, že báseň je otvoreným, i keď nie ľubovoľne usporiadaným ihriskom.