Keď žiak požičiava knihu učiteľovi

Slovenčinári diskutujú, verejnosť kritizuje (často oprávnene), listy, návrhy, vystúpenia v médiách. Neustále sa pritom pýtam: O čo vlastne ide? Je maturita z materinského jazyka a literatúry zaklínacou (či odklínacou?) skúškou, ktorou sa má ono trápenie mladého človeka s komunikáciou a s literárnymi dielami skončiť? A má to byť skutočne trápenie?
Viem, že sa to dá aj inak. Viem, je náročné v dnešnom multimediálnom svete vyvolať v mladom človeku záujem o literatúru. No keď sa to podarí, je to zážitok. Vlastne o tom chcem.
V škole robím chodiacu reklamu na literatúru. Sú dni, keď sa o slovo musím slušne prihlásiť. Sú dni, keď hovorím ja, keď darmo hľadám dialóg. Asi je to bežné. Veď učitelia nemajú sofistikované stratégie a metódy, (s) ktorými narábajú úspešné reklamné agentúry. Príjemný otras mediálneho rozsahu mi však prinieslo dievča s knihou:
„Tuto som vám, pán učiteľ, priniesla skvelú knižku. Prečítala som ju najmenej trikrát a určite sa k nej ešte vrátim. Keď...“
„Keď...?“
„No, keď si ju prečítate.“
A bolo. Mám ju zaťažovať tou pyramídou, čo mám doma na stole? Mám ju odmietnuť s tým, že to nie je moja obľúbená téma a vyhľadávaný žáner? Mám knihu jednoducho prijať a poďakovať? Ani k maturite sa mi to už nezíde. Ani jej, ak sa budeme pri maturite prísne držať litery pedagogických dokumentov. Videla, že som v rozpakoch.
„Ak budete chcieť, požičiam vám ju na prázdniny, hádam budete mať viac času.“ Odľahlo mi.
„Dobre, na konci júna mi ju prines.“
V júnovom zhone, keď sa na učiteľov i žiakov valia povinnosti spojené s uzatváraním známok, som si knihu (M. Zusak: Zlodejka kníh) nestihol požičať. Ostal mi len zvláštny pocit. Že asi tu niekde sa to dôležité odohráva. Že literatúra nie je iba predmetom vyučovania. Že literatúra je miestom, kde sa stretávajú ľudia. Minulí aj prítomní. Skutoční aj vymyslení.
Keď žiak požičiava knihu učiteľovi – uvedomil som si – , môže ísť o dôležitý dar ukrytý medzi riadkami vysvedčenia a maturitnej vyhlášky.