Bezmála mesiac pred nástojčivým vypuknutím onej otázky mi do mejlovej schránky prišla pozvánka na stretnutie o inovatívnych prístupoch vo vyučovaní literatúry, ktoré mal viesť mladý slovenský spisovateľ (na jeho identifikáciu bude hádam stačiť, že od nadácie významnej banky pôsobiacej na Slovensku získal v roku 2010 Cenu za umenie v kategórii Mladý tvorca). Informácie v správe naznačovali, že nemalo ísť o klasické autorské čítanie, ale o iniciatívny ťah literáta, ktorý sa chcel stretnúť a diskutovať s ľuďmi spoluzodpovednými za rozširovanie a kultiváciu obce mladých čitateľov. Veľmi som sa potešil, veď stretnutia takéhoto typu u nás nepatria k bežným podujatiam. Organizátorom stretnutia som prakticky obratom potvrdil svoju účasť. Vedenie mojej školy som o povolenie zúčastniť sa tejto akcie nemusel ani osobitne žiadať: samozrejme, choďte, už budú prázdniny, dotiahnite potrebné a bežte diskutovať. Skvelé, vravím si, utorok 3. júla je vlastne vynikajúci dátum. Deti už budú s vysvedčeniami doma, učitelia budú mať teda čas prísť, navyše pôjde o diskusiu, ktorú bude zjednocovať a podnecovať človek tvoriaci v živej literárnej aréne. Okrem toho som sa podvedome pripravoval na mnohohlasný, otvorený, kritický dialóg o všetkom, čo učitelia a žiaci prežili počas prvých štyroch reformných rokov pod strechou nového vzdelávacieho programu pre slovenský jazyk a literatúru.
V utorok som si dal načas, aby som prišiel pred desiatou, aby som určite získal voľnú stoličku. Došlo však k udalosti, ktorej sa v tradičnej teórii rozprávania hovorí moment sklamaného očakávania. Mladej pracovníčky múzea, ktorá mala za úlohu navigovať účastníkov stretnutia so spisovateľom, som sa spýtal, či je ešte miesto. Spýtavo sa na mňa zahľadela a podotkla, že je tam akurát pán Hvorecký (no dobre, asi to musím dať von) a asi tri kolegyne, ktoré ešte na chvíľu niekam odbehli. V miestnosti múzea boli pripravené tri rady stoličiek (jeden z nich sme pred začiatkom diskusie odstránili, aby nám nerobili komunikačnú bariéru), (nech sa páči) voda a káva. Stretnutie malo – to ma podrž – z hľadiska počtu účastníkov podobu hokejového stretnutia – spisovateľ plus štyri pracovníčky múzea a piati slovenčinári, z toho jeden taký (určite neobľúbený), ktorý sa priamo podieľal na tvorbe štátneho vzdelávacieho programu. Príjemne nám sekundoval Tibor Hujdič, ktorý pomáha deťom a rodičom hľadať cestu ku knižkám.
Počas vyše dvoch hodín živého rozhovoru (jeho úspešný štart mu zabezpečil film, v ktorom L. Ballek, O. Feldeková, T. Janovic, D. Hevier, P. Rankov, E. Farkašová, M. Hvorecký a iní spomínali na svoje školské časy) sme – súhlasne i protirečivo – prebrali asi všetko, čo sa viaže na vyučovacie dianie zviazané s materinským jazykom a literatúrou. Keby na stretnutí s M. Hvoreckým išlo o panelovú diskusiu, účastníci by si mohli konfrontovať názory v týchto oblastiach:
Vyučovanie literatúry a moderné technológie
Čítanie umeleckej literatúry a rozvoj komunikačných zručností žiakov
Test ako účinný nástroj maturitnej skúšky?
Podstata literatúry v štátnom vzdelávacom programe
Kontakt mladého človeka so súčasnou literatúrou
Miesto svetovej literatúry v slovenských školách
Ako urobiť z umeleckej literatúry príťažlivé médium?
Internet v príprave učiteľa a žiaka na vyučovaciu hodinu
Čítanie literatúry a kvalita života
Tvorivé písanie
Osobnosť učiteľa a osobnosť žiaka v kontakte s literárnym textom
Čudoval som sa, koľko sa dá stihnúť počas predpoludnia. Naozaj som otváral oči, na koľko otázok možno nájsť uspokojujúcu odpoveď. Na jednu som však odpoveď nenašiel.
Učitelia, kde ste?
