Aj keď je na Slovensku kríza, stále žijeme v pomeroch, kedy máme čo jesť, kde bývať, možnosť chodiť do školy, pokiaľ nepočítam výnimky rodín s nezamestnanosťou oboch rodičov a troma deťmi na krku. Hovorím o svojich vlastných rodinných pomeroch. Neuvedomovala som si, čo všetko mám. Strechu nad hlavou - keď vidím tých úbožiakov túlajúcich sa mestom v zime aj v lete, na jar či na jeseň, v tom istom oblečení, smradľavých a zúbožených, často tých, ktorí podľahli alkoholu, je to deprimujúce. Jedlo a pitie - to kurča, ktoré mama upiekla pre celú rodinu, niekto vidí iba vo filmoch! Vlastne, akoby to mohli vidieť vo filmoch, keď televízor ani nemajú...Škola a vzdelanie - v tejto dobe veľmi dôležité!Bez vysokej školy si dobrý job nájde málokto, jedine s obrovským šťastím. Tituly teraz znamenajú veľa ale okrem učenia a úspešného zdolávania skúšok na titul potrebujeme aj nejaké tie financie.
MOžno sa pýtate, ako ma napadlo písať tento článok. V lete tohto roku som uvidela niečo, čo ma zasiahlo a rozhodla som sa, že sa o to s vami podelím a možno aj vy zistíte, ako to vo vzdialenejšom "svete" chodí.
Tohtoročná dovolenka v Egypte nebola len oddychom a relaxom pri mori, chceli sme s rodinou spoznať aj kultúru Egypťanov, ich spôsob života, vidieť pamiatky, jednou frázou - dozvedieť sa niečo nové. Prvým plánom bol výlet do mesta Luxor. Nachádza sa tam 1/8 pamiatok z celého sveta. Okrem fantastickej delegátky, mladej a veľmi vzdelanej nám bol v neskutočnom teple klimatizovaný autobus najlepším kamarátom :-). Vycestovali sme o 5 ráno a prvá zástavka bola na nejakej odbočke od hlavnej cesty. Stála tam budova s menšou reštauráciou a typické egyptské stánky a samozrejme, otravní obchodníci. Pomaly som vychádzala z autobusu, keď som uvidela okrem tohto všetkého ženu, zahalenú na celom tele okrem očí. Vedľa nej stál somárik a na ňom sedela (zrejme) jej malá dcéra. Stáli a čakali. Videla som, že ľudia chodia a nosia im hotelové balíčky z raňajok. Nedalo mi to a keď som videla tú radosť v očiach, ako si vzali môj balíček, prišlo mi to až ľúto. Menším pokývnutím hlavy mi poďakovala a ja som sa za odmenu s nimi odfotila :-)...Prestávka skončila a my sme nasadli opäť do autobusu. Počujem len otca, ako mi hovorí: "Pozri sa vľavo!"...Ten pohľad bol skutočne deprimujúci. Štyri kartóny postavené ako "domček"...so slamou na vrchu nazývaná "strechou". Otec pokračoval: "Toto je ich osada. Tu má svoj domov niekoľko Egypťanov." Žiadna zeleň, sem-tam nejaká palma a ich "domy"....Určite sa musia každý večer modliť aby neprišiel silný vietor lebo by prišli oň rýchlo prišli. Ťažko som sklopila zrak a spomenula si na náš byt, kde nepočuť ani búrku cez plastové okná.
Prešlo pol dňa, keď sme obehali chrámy, Údolie kráľov, hrobky faraónov a ďalších ľudí v čudných habitoch, ktorí iba pýtali peniaze. Delegátka nám povedala, že ich mesačný plat sa pohybuje v rozmedzí od 50-80€, preto od turistov chamtivo pýtajú nejaký ten "bakšiš".
Pokračovali sme v spoznávaní a ďalšou zástavkou bola dielňa na výrobu alabastru. Keď som vyšla z autobusu, bolo to horšie ako paparazzi!Zhŕčil sa okolo mňa hlúčik malých detí, ktoré gestami ukazovali že chcú jesť. Problém bol v tom, že už sme ani balíčky nemali!...Tie smutné oči, ktoré tak veľmi žiadali aspoň kúsok obyčajnej žemle...
Keď sme sa z dielne vracali a už som sedela na svojom mieste v autobuse, videla som ako jedna naša spolujazdkyňa vyšla a nejakému dieťaťu podala cukríky. Vrhli sa na to všetky deti ako sliepky na zrno! Doslova!...Za chvíľu prišiel starší Arab, ktorý ich zahriakol že sa s tou pažravosťou po cukríkoch ukľudnili.
S akou radosťou a chuťou sa vrhli po sáčku, že vidia cukríky, pochopila som, že denne ich len-tak nemajú.
Nie nadarmo sa hovorí veta "Čo by za to dali deti v Afrike"....Je to naozaj pravda. Videla som to na vlastné oči, ale nikdy som nezažila taký život. A ani nikdy nechcem. Ale myslím si, že pre toho, kto si neváži vlastných hodnôt, by sa patrilo poslať na menší pobyt k týmto opusteným osadám. Nech pochopí, čo je to prežiť v hrozných podmienkach a čo sú to skutočné problémy.
