Nikto z nás sa mu však nevenoval a tak Džino len smutne polihoval a dúfal, že niekto si ho predsa len všimne...
Našťastie dlho nečakal, lebo onedlho prišiel zvonka dedko a on šiel hneď za ním, aby ho pozdravil a ukázal mu, ako moc mu chýbal...
Dedko mu jeho milé privítanie, samozrejme, s radosťou oplatil...
a zobral si Džina na kolená...
kde sa mu vcelku pohodlne sedelo...
No keď to uvidel sesternicin yorkšír Lari, tiež začal žobraniť o to, aby ho dedko popestoval...
Džino však dedkovi nenápadne naznačil, aby sa tomu krpatému nevenoval, pretože ten je už vraj taký rozmaznaný, že musí mať okolo seba stále milión ľudí..!
´Dobre, Džinko... ale vôbec sa nemusíš báť a ani naňho žiarliť. Veď iba ty si môj a teba budem mať aj tak vždy najradšej...´
´Vážne?! Ani nevieš, ako super je toto vedieť..!´
´Hej, a čo ja?! Na mňa akože kašlete?! Tak fajn, ako chcete... Idem si ľahnúť a tiež na vás kašlem..!´
"Ale no tak, Larinko... Neurážaj sa, veď teba pestujeme stále..."
´No to určite...´
´Dajte mi teraz pokoj... Chce sa mi spať!´
"Alebo, počkať..?! Tuším je teraz niečo dobré v telke... Môžeš mi dať ten ovládač?"
"Nie, lebo teraz pozerám ja... Nechcel si, náhodou, ešte pred chvíľou spať?!"
"Hej, ale už ma to prešlo... Takmer som zabudol, že toto proste m u s í m vidieť!"
